Na stole si hrdo stojí pohár. Myslí si, že som naň zabudol, ale nie. Snaží sa ma odohnať zaschnutými zrnkami, ktorými lemuje hladinu a usmieva sa popod ucho. Smola, nezabudol som. Myslel si, že sa mu na tú studenú kávu vykašlem. Hlupák. Každý predsa vie, že studená káva chutí krásne.

Prvý bozk a z hrnčeka je šálka, aby to nebolo nejaké homosexuálne vyznanie. Ústa plné zrniečok, ktoré rozvírila lyžička, keď sa márne snažila rozmiešať cukor, ktorý jasne prehral. Čierni vedú jedna-nula. A ja zas jedna-nula nad hrnčekom. Teda nad šálkou. Hladím jej chladné telo a vychutnávam si trpké zrnká škrípajúce pod zubami.

V studenej káve stojí čas. Preto ju treba pomiešať. Káva totiž nechladne, mrzne. Nehybné čiastočky ležia pokojne na dne a trasú sa od zimy. Spomínajú na svoje krátke, polhodinové leto. V chladnej káve sú horúce spomienky na všetky zabudnuté šálky, ktoré človek znovu objaví. Je plná myšlienok a rozhovorov, znechutených ohŕdnutých pohľadov včiel, ktoré nakukli a ušli. Horké.

Zabil som ju. Je prázdna a vyčerpaná, so stenami namaľovanými nahnedo a je mi ľúto, že nie som žena. To by ostal aj krásny otlačok po rúži. Ako vo filmoch. Kašlem na ňu, ledabolo pohodím šálku do umývadla, nech pekne čaká, kým sa jej dostane horúcej vody a citrónovej príchuti čistiaceho prostriedku. Lebo teraz je čas na cigaretu. A k chladnej káve najlepšie chutí nezapálená.

V prstoch žmýkam ceruzku a hrajem sa, že fajčím. Ako keď sme boli deťmi. Vzduch je zrazu plný bublifukového dymu spomienok. Cítim vôňu kuchyne, kávy poobede - deťom prísne zakázané. Namiesto toho sklenený pohár plný melty. Nakuknem, ohrdnem nosom a ujdem. Horké.