O tomto všetkom sa tu bude písať.

Aj pri hľadaní kešiek (cache, geocaching, skrýša) sa dá dostať na rôzne zaujímavé a krásne miesta, ktoré sa nachádzajú často blízko bydliska. Takto som sa aj ja, teraz v nedeľu, dostal na niekoľko  krásnych miest, ktoré okrem iného teraz opíšem.  Dávnejšie som si doma vytipoval lokalitu baníckej obce Špania Dolina, lebo v jej okolí sa nachádza asi desať skrýši – kešiek. Jedna je dosť obtiažna, z rebríčka 5 hviezdičiek má 4,5. To znamená že hľadanie takej kešky sa odporúča minimálne vo dvojici. Hľadanie tejto kešky sa odohráva v jednej starej banskej štôlni, tak mi  z bezpečnostných dôvodov spoločnosť robila dcéra a jej priateľ. Keby som len tušil že nebezpečie mi nehrozí v dvojkilometrovej čiernočiernej štôlni ale až neskôr po vyjdení z nej na druhom konci. Ale k tomu sa ešte dostanem, takže pekne po poriadku.

Doobeda niečo pred desiatou sme vystúpili z auta na Španej Doline. Je to nádherná banícka osada o ktorej by sa dalo veľa písať a ja a isto nielen ja tvrdím že je to najkrajšia banícka osada na Slovensku. Oproti parkovisku je v kopci nádherný kostol Premenenia Pána z roku 1254 ku ktorému vedie z námestíčka kryté drevené schodisko so šindľovou strieškou a so 162 schodmi. Práve na tomto schodišti sa nachádzala prvá keška, ktorú sme našli, dá sa povedať na prvý hmat. Povzbudení sme sa vydali k spomínanej štôlni, v ktorej sa mali nachádzať na dvoch miestach indície,  ktoré nás mali doviesť ku ďalšej keške. Nejako som poplietol súradnice ktoré nás mali doviesť ku vchodu štôlni a tak sme sa vydali zbytočne do  strmého kopca,  samozrejme mimo chodníka. Dostali sme sa na jeho vrchol na lesácku cestu. Tu som predpokladal že je niekde vchod do podzemia. Tu som aj prišiel na to, že som mal v mobile nahodené zlé súradnice GPS a po nahodení už správnych súradníc miesta vchodu do podzemia šípka kompasu ukázala čelom vzad a niečo okolo 500 metrov dole z kopca na miesto kde sme začínali výstup. Keď sme sa dostali  kúsok ku vchodu do štôlne, spomenul som si že aj tu v blízkosti na haldách sa nachádza ďalšia keška, tak sme sa vydali ku nej. Našli sme ju tiež ľahko, teda našiel ju dcérin priateľ a už nám nič nebránilo vojsť do spomínanej štôlne, vchod ktorej sme videli z háld sutí, ktoré sa tu vyvážali z okolitých baní. Pred vchodom do štôlne sme sa prezuli do čínskych kroxov, lebo dnu voda často siahala vyššie ako by ochránili gumáky nohy od vody. Obliekli sme si vetrovky, na hlavách sme rozsvietili čelovky, v rukách baterky a poďho sa prepchávať prvou úzkou štrbinou v múre vo vchode do štôlne. Nakoľko som bol najtelnatejší, mal som najväčšie problémy pretiahnuť telo škárou. Ale podarilo sa. Potom sme sa ocitli ako keby v minulosti, v tme, ktorú osvetľovali len naše svietidlá. Zo začiatku bola cesta celkom suchá, sem tam nejaké blato. Odškrtával som si na papieri bočné chodby, aby sme našli označené indície a veru prvú sme našli asi po niekoľko sto metroch pomalého napredovania. Cestou sme sa stretávali s najrôznejšími úkazmi aké sa len dajú v opustenej štôlni nájsť. Rôzne plesne po stenách alebo na zemi, huby, vrstvy kvitnúcej hrdze na všetkom kovovom naokolo a odrazu sme objavili niečo čo by tu asi málokto, dá sa povedať že nik nečakal. Pred nami sa vo svetle bateriek zjavil jednorožec. Bol síce plyšový, ružový, ale bol to jednorožec. Ktovie kto ho tam dal. Ale bolo to príjemné spestrenie pomalého napredovania dvojkilometrovou štôlňou. V štôlni bolo celkom chladno, odhadom asi  +10 stupňov. To nás ale čakali úseky brodenia sa vodou, niekedy siahajúcou po kolená. Ak porovnám teplotu tejto vody s nejakou horskou bystrinkou, tak bystrinka by bol v porovnaní termálny prameň. Stalo sa mi, že som sa asi pol hodiny čvachtal v jednom kuse ľadovou vodou centimeter po centimetri šmátrajúc rukami po každom výčnelku v stenách,  v snahe nájsť druhú indíciu potrebnú k nájdení tejto kešky. Keď som skúšal pohnúť prstami na nohák, mal som ich tak premrznuté, že sa  mi to nepodarilo. Naša snaha bola márna. Druhá indícia ostala pre nás neznáma a už nám pomaly dochádzalo aj svetlo v svietidlách. Vzdali sme to a pobrali sme sa k východu. Tento úsek bol už komplet zaplavený vodou siahajúcou po kolená a keď sme v diaľke uvideli svetielko denného svetla, veru sme sa aj potešili. Východ zo štôlne na strane v zaniknutej obci Piesky už nebol taký úzky ako na strane špaňodolinskej, akurát bol mokrý. Po asi dvoch hodinách blúdenia štôlňou sme vyšli na denné svetlo a obliala nás okrem slnečných lúčov aj pre nás neskutočná teplota niečo cez 20 stupňov. Ocitli sme sa na malej lúčke  pred ktorou sa nachádzala už pustá banícka osada Piesky. Zo stavieb sa tu zachovala len kaplnka Panny Márie, jeden dom, spustnutý cintorín v neskutočne strmom kopci  a dva vchody do štôlní, jednou z nich sme vyšli my. Piesky boli spolu so Špaňou Dolinou symbolom rudného bohatstva. Osada Piesky je vklinená do strmých hôr a veru nebolo čo závidieť asi 140 obyvateľom, zväčša baníkom s rodinami, z ktorých mnohí museli odtiaľto dochádzať za prácou ťažko schodným terénom. Prvé zmienky o Pieskoch sa viažu s rokom 1263. Piesky zanikli kvôli ukončenej ťažbe v roku 1956 a po domoch ostali už len sem tam sa objavujúce základy múrov prerastené kríkmi a stromami. Takže tu, na mieste ktoré bolo presiaknuté históriou, kde široko ďaleko nebolo živej duše sme sa chvíľu ohrievali na slnku, ktoré sa nám ale sem tam schovávalo za mraky, ktoré veštili možný dážď. Tu, v miestach neďalekého chátrajúceho cintorína sa nachádzala dnes už v poradí tretia keška. Miesto pre cintorín by som čakal na troch svetových stranách od miesta kde sme sa vyhrievali, ale že bude štvrtým smerom, to som veru nečakal. Najskôr som myslel že mi zblbla navigácia v mobile, lebo tu nebol ani telefónny signál. Po chvíli premýšľania sme sa ale predsa vydali smerom kam ukazoval kompas v mobile, do strmého svahu zarasteného starými hrubými, vysokými stromami. Po nejakých sto metroch som zbadal nad sebou veľký kríž a okolo neho niekoľko čiernych liatinových krížov – náhrobkov roztrúsených a povykrivovaných medzi vysokými stromami. Hora pôsobila ako z hororového filmu a predsa tu vládlo posvätné ticho a istá pohoda. Na cintorínskej atmosfére niečo dodávala aj rozpadajúca sa drevená roztvorená márnica, vo vchode ktorej sa nachádzali dokonca aj máry. Neviem si predstaviť ako mohli tým strmým kopcom niesť nebožtíka na márach na cintorín a to už nehovorím o zime a snehu, keď túto činnosť museli vykonávať pomocou ťahajúcich a tlačiacich saní. V tomto divnom ale zaujímavom prostredí sme našli tretiu kešku, zalogovali sme sa a začali sme hľadať chodník pod nami, ktorý sme opustili keď sme sa štverali k cintorínu.  Tento úsek sa mi stal osudný. Schádzajúc, často šmýkajúc sa dole na chodník asi dva tri metre nad ním mi odrazu šmyklo nohy a ja snažiac sa udržať, oprel som sa rukou o zem. Nasledoval známy praskot, pichľavá bolesť a ocitol som sa na chodníku s vyluxovaným ľavým ramenom. Pozrel som sa doprava a uvidel som miesto asi 20 metrov odo mňa, kde som si to isté rameno vyluxoval v roku 2005. To som tu bol pritom len dva krát v tomto živote J. Prvý krát sa mi to stalo v ten rok 2005, keď som zháňal zábery opustených banských štôlní na svoju diplomovku. Je to náhoda? Keď sme prechádzali pred chvíľou tou štôlňou, necítil som žiadnu úzkosť, ani strach. Mal som pocity, ako keby som sa v takých, alebo v týchto banských chodbách už niekedy pohyboval. Niekedy v minulom živote. Ktovie, možno to tak bolo. No ale vrátim sa do reality. Čakala ma ešte vyše hodinová pešia cesta s vykĺbeným ramenom chodníčkami naspäť na Španiu Dolinu kde sme mali auto. Nemyslel som vtedy ešte na to, ako sa tým autom dostaneme domov, keď som bol neschopný šoférovať. Na to som mal až príliš silné bolesti a sústreďoval som sa na to, aby som vôbec došiel na parkovisku k autu. Ešte doplním, že keď som si vyluxoval rameno na tom istom mieste v roku 2005, bol som tam na bicykli, sám, teda som musel trepať zdravou rukou aj bicykel, často ho prehadzujúc ponad spadnuté stromy ponad chodník. Vtedy som si  ale zavolal kolegovcov zo záchranky, ktorí sa ale mohli záchrankou dostať len na koniec Španej Doliny na ihrisko. Zaujímavé bolo, keď som konečne vtedy chytil signál na mobile a zavolal záchranku, kolegyňa mi sprvu neverila a myslela si že si robím srandu. Ale potom podľa bolesťou chradnúceho môjho hlasu usúdila že mi do smiechu veru nie jeJ. Ale zase do súčasnosti. Dostali sme sa na námestíčko na Španej Doline k nášmu autu, kde sme prišli zároveň s mojími dobrými známymi (Vlastík, Branko ďakuejm), ktorí prišli pre nás dovezúc aj na chvíľu na mňa nahnevanú manželku a tak som sa ja mohol jedným autom odviezť na urgent do mesta, kde mi pomocou celkovej anestézii napravili rameno a druhým autom sa odviezola dcéra s priateľom zase domov. Takto predčasne skončilo naše nedeľné putovanie po okolí Španej Doliny a Pieskov, nechajúc tam ešte sedem kešiek, pre ktoré sa samozrejme ešte vrátim, ako náhle mi nahradí obväzy ortéza.

A ešte niekoľko záberov

Pohľad na Španiu Dolinu z háld.

Nájdená prvá keška v krytom schodisku vedúcom ku kostolu.

Haldy, tam niekde sme našli druhú kešku

Tu už na spodku háld je vchod do štôlne do ktorej sme sa chystali vojsť.

Tu sa pokúšam prepchať otvorom do štôlne

prechod štôlňou

Cestou sme nachádzali aj rôzne huby

alebo plesne

Míňali sme zavalené bočné chodby

našli sme aj  hviezdicu

a stretli sme aj jednorožca

Pokračujeme štôlňou

až sme v diaľke uvideli denné svetlo

Tu už vychádzame von v osade Piesky

konečne na dennom svetle

Skrehnutej dcére sa pomaly obnovuje pohyblivosť

Kaplnka Panny Márie v Pieskoch

Smerovky na Pieskoch

Cesta na cintorím za treťou keškou

Cintorín s liatinovými hrobmi a s drevenou  márnicou vpravo

Nájdená tretia keška