Posledné tóny letnej melódie mi hrajú v mysli. Vôňa čerstvo nalakovaných nechtov sa mieša s horúčosťou slnka. Vôbec sa to nepodobá na jeseň. Prehrávam si útržky filmu v mojej hlave. Ešte stále mi je tak neskutočne skutočne. 

Nasadám na loď mojej fantázie a ty stojíš za jej kormidlom. Odrazíme sa od brehu a ani sa nenazdám, všade vôkol mňa samá voda. Slnko mi páli do tváre a pehy na mojom nose ožívajú. Všetko akoby opäť začína. Sem tam prehodíš zopár slov, možno nejaký ten vtip a ja sa stále viac presviedčam,  že je dobré byť tu s tebou. Nie je to ľahké predstaviť si ťa za kormidlom môjho života. Nie že by si to nevedel, to skôr ja som tá o ktorej možno pochybovať. Zmietaná...vlnami aktuálnych nálad... Bude dobré ak tu zostaneš. Aj tak už nemám síl viesť svoj život sama.

Vždy keď chceš zmeniť smer pozrieš mi do očí a čakáš čo ti povedia. No moje oči nevedia rozprávať. . . vieš to a aj tak čakáš na súhlas. Myslíš si, že keď prikývnem budeme sa obaja spokojne plaviť ďalej. Asi si už pochopil, že takto to so mnou nepôjde. Že ak by naša plavba šla podľa mojich pokynov, točili by sme sa stále dookola. Lebo ja nemám rada zmeny. Dokonca mám svoje obľúbené miesto aj v električke, kostole či v reštaurácii. Jeden stôl, jedna  stolička. Nič neobvyklé. Nič čo by ma mohlo vyrušiť. Nič čo by zastavilo môj obľúbený stereotyp. V tomto prípade je však slovo stereotyp zbytočne hanlivé.  Sadnem si tam kde predtým...aby sa mi v tom neznámom svete aspoň niečo zdalo povedomé. Lebo na tom kúsku „môjho miesta“ sa aspoň chvíľku cítim v bezpečí...? Možno len inštinktívne predpokladám, že toto človek cíti keď použije metaforu “kúsok domova“.

Ale tentoraz velíš ty a tak sa netočíme dookola, ale ty udávaš smer a ja súhlasím. Našťastie aspoň jeden z nás pozná cieľ našej plavby. Ja to nie som. Vlastne tak z časti aj áno. Tuším asi kam máš s nami namierené, no neviem kadiaľ. Prídu chvíle keď by som to rada vedela. Rada by som detailne poznala cestu a bola si istá, že mám sama všetko pod kontrolou. Dobre robíš, že mi ju neprezradíš celú. Necítim sa byť oklamaná ani zmanipulovaná. Súhlasila som s tým. Niektorým sa to možno zdá až príliš bláznivé...plaviť sa a nepoznať dokonale kadiaľ. Ale ty vieš, rovnako ako si to uvedomujem aj ja, že ak by som ju ovládala naspamäť...časom by som ťa poslala od kormidla do podpalubia a začala by som si veliť sama. Stratil by si význam v mojom živote a napokon je celkom možné, že by som sa nikam veľmi nedoplavila.

Raz mi niekto nakreslil mapku. Zobral pero a načarbal pár súradníc a rovnobežiek na kúsok papiera. Pozri, tu...Ešte stále ju mám...Nie preto, že by som sa ňou riadila...skôr mi len pripomína toho maliara. Ale pomýlil sa. Tu. Nenakreslil ten ostrov kde som prežila s tebou tie najkrajšie chvíle. Nenakreslil ho naschvál? Nechcel aby sme sa stretli? Akoby som sa plavila ďalej bez teba? Loď bez kapitána je smiešna loď. A ja som takou bola.  Zmietaná...na vlnách životných právd, niečích slov a filozofii...Zmietaná...

No a potom som uvidela ten ostrov. Presne ten ktorý dotyčný naschvál alebo omylom nenakreslil do mapky. Možno by som ho minula. Možno by som sa bála vykročiť  z loďky na jeho zem. Možno by som sa k nemu nikdy nepriblížila...Nebyť  teba...Vedel si prečo je v tú noc búrka. Tak nebezpečne silne narážali vlny ...jedna za druhou...Kolísala som sa netušiac či sa dožijem zajtrajšku. A vlny bili stále silnejšie...prudký vietor lomcoval loďou a hnal ju vpred. Strašné...Dovtedy sa zdalo všetko jasné...mapka vo vrecku kabáta...plachty napnuté...ale odrazu mi to všetko bolo na nič. Dážď mi šľahal do tváre a v diaľke nebolo počuť, vidieť, citíť  nič...Žiadny maják...žiadne svetlo...žiadny život...nechápala som...Premočená na kosť...unavená a znechutená som si ľahla na drevenú podlahu lode...bez síl plakať, bez nádeje volať o pomoc...všetko sa zdalo stratené. Mapka na kúsku papiera nakreslená niečími rukami a atramentom z pera sa zmenila na veľký modrý fľak. Tak zbytočné...

Zobudilo ma šteklenie niečích krídel na mojom nose.  Pomaly som otvárala oči. Na mihalniciach mi prischli kryštáliky soli. Neskôr som premýšľala či to bolo tým morom alebo...

Krídla boli bledomodré a jemné...okrídlený bledomodrý zvedavec mi pozeral priamo do očí. A ten motýľ sa divil rovnako ako ja, kto to vlastne som. Snažila som sa posadiť...no všetko ma bolelo. V tom som zacítila, že ležím na čomsi teplom a mäkkom...piesok...súš...breh...  Moja loď bola úplne rozbitá. Plachty, ktoré som ešte nedávno tak starostlivo napínala boli celkom dotrhané. Ostrov...tvoj ostrov...Priviedol si ma k sebe...stala som sa stroskotancom na tvojom ostrove... Všetko naokolo sa zdalo ako z rozprávky...tak nádherne živé...skutočné...krásne...

Povedal si: „Vitaj a cíť sa ako doma!“ ...ako doma...Spýtala som sa ťa ako sa teda cíti človek doma...ako to je? Neodpovedal si mi. Podal si mi ruku a ja som konečne vstala. Piesok pod mojimi nohami sa mi tisol pomedzi prsty. Chcel si mi ukázať ostrov...všetko to čo je na ňom a čo ti patrí... No ja som to ešte nebola schopná uvidieť.  Po chvíľke prechádzky s tebou som si sadla na zem a rukami si skryla tvár. Začalo mi byť chladno...horúce slzy mi stekali prúdom po lícach...a ty si iba stál...hladil si mi vlasy a vravel, že to bude dobré... "Nepatrím sem a ty to vieš! ...všetko je tu až príliš krásne než aby to moje zúbožené srdce bolo schopné prijať, pochopiť, uvidieť..."

Nechal si to tak...iba si pri mne stál...ale nič si nevravel. Odmietla som ísť ďalej. Vlastne som nechcela poznať ten tvoj ostrov, lebo som vedela, že ja naň nepatrím. Nechcela som vidieť všetku tu krásu v ktorej si žiješ, lebo to čo dovtedy tvorilo môj svet sa ani zďaleka nepodobalo na tento tvoj. Keby si v tej chvíli mohol, priniesol by si mi horúce kakao, aby zohrialo moje vnútro...aby mi bolo sladko...     

„Všetko toto celý čas čakalo na teba!“ zaznelo z tvojich úst. Utrela som si tvár a nechápavo som pozrela okolo seba.

„Všetko je to tvoje. Pre teba. Kvôli tebe.“ opakoval si a ja som sa už nezmohla na nič. V hlave mi stále prúdilo : Nemám domov! Neviem aké je to cítiť sa ako doma! ....aaaaaaa ...Neviem kde to je! ...no nevravela som už nič...

„Tu je tvoj domov. lebo tvoj domov je tam, kde je tvoje srdce. A tvoje srdce snívalo o takomto mieste. Pamätáš na kolibríkov?“ Spýtal si sa a tvoj úsmev mi odrazu poslúžil namiesto toho horúceho kakaa.

„Hej, pamätám. Kolibríky raz budú aj v raji.“  povedala som.

„Tak pozri tam!“ ukázal si na rozkvitnutý strom a z jeho kvetov ako ohňostroj vytryskli malé, farebné, okrídlené tvory. Ostala som v nemom úžase. Nič krajšie som dovtedy nevidela. Rozleteli sa každý na inú stranu a rozvírili tak naokolo vôňu z kvetou.

„A je toho ešte oveľa viac.“  to boli tvoje posledné slová.

Úder. Výbuch. Úder... „No poďméé! Čo sa tak flákaš. Do roboty!“ ocitla som sa znovu na lodi...na chrbte som ucítila ostrú bolesť. „Hýb sa ti hovorím!“ a znova úder do hlavy. Vlasy som mala úplne premočené...nie však vodou...bola to krv...stekala mi po tvári a zakaľovala zrak. V mojich rukách veslo. „Počuješ? Hýb sa lebo inak tu zdochneš!“ ozývalo sa odzadu...niekto tam stál a jeho vyhrážanie padalo na mňa  rovnako ako údery po hlave. Snažila som sa otočiť a uzrieť aspoň tvár. Namiesto toho som však videla za sebou zástupy rovnako zúbožených.  Sedeli s rukami na veslách, dobití s neprítomným výrazom.

to be continued...

.