Kedysi som mal kamaráta, ktorý sa vyžíval v kreatúrach. Jeho prvá bola frigidná nudná panna, ktorá sa akonáhle ho pustila k vode zmenila na radodajnú kurvu a odsťahovala do Thjaska. Človek si povie shit happens. Druhá sa zasa po rozchode dala na balenie dievčat. Shit happens. Tretia je nemá a priznám sa, že napriek nepochybným výhodam vzťahu s podobne postihnutou osobou (ak jej dolámete ruky, máte tichú domácnosť kedy len na to pomyslíte) očakávam, že po rozchode tu máme ďalšiu významnú hovorkyňu.

 

Odhliadnuc od týchto skutočností je jediný z mojich blízkych, ktorý aspoň nejakú priateľku má. Samozrejme, že drsní chlapi to obhajujú svojou túžbou po slobode, skutočnosť je však taká, že sú všetci do jedného chodiť aj s 16 ročnou Srbkou, ktorú sme stretli v jednom nočnom podniku v Luxore. Neváhajú si však z nášho extrémistu uťahovať. Treba predsa zachovať fazónu drsného chlapíka. Áchich, ouvej, koľko takých poznám?

 

Na druhej mám kamarátky. Nejaké, v skutočnosti len pár. Človeka jedného dňa proste omrzí byť iba ramenom a stromom a inak hovnom. Tie zasa nariekajú, že drsní chlapi a ramená niekam zmizli a ostal len póvl. A páni nadávajú na sráčov a dámy na slečny, ktoré našli odvahu a spýtali sa. Tak to chodí.

 

Človek by čakal, že tých pár rokov, ktoré máme využijeme zaujímavejšie. Neodhodíme ich ako zbytočný balast.