A ak sa neurazíš, dám Ti sem aj moju rozlúčku s mojim blízkym priateľom (ako sa teraz hovorí). Si mi ju pripomenula tým, že plačeš aj sa usmievaš. Presne o tom som to písala, teda mala som ten istý pocit.

Už nikdy neprídeš
zohriať mi ruky.
Už nikdy nepovieš
ako veľmi som tvoja.
Už nikdy.

A ja si stokrát môžem
pripomínať chvíle
v tvojom objatí
a stokrát môžem chcieť
znovu zažiť prežívané...

Už nikdy s tebou.
Už nikdy.

Zostalo mi len zopár listov
plných vášní,
zopár kníh, darčekov
a veľa obrazov
spoločného šťastia.

Aj plakať by som chcela.
Aj smiať sa zároveň.
A tak sa teším už len z toho,
že si ťa pamätám celkom presne
a najmä z mojej tesnej blízkosti.
A tak sa teším,
že pre mňa tvoje telo
ešte celkom nevychladlo

láska nikdy neumiera a niekto múdry raz povedal, že iba najlepší ľudia umierajú mladí:(( ...škoda ho, aj keď bol najlepší:(( sme tu...pre Teba..vždy tu nájdeš tých, ktorí Ti pomôžu prekonať pár krokov samoty:(

touto cestou.
Mne poézia vždy pomáhala... Bol to jeden z najlepších ventilov na smútok, ale aj na radosť, lásky, trápenia, všetko.

Prajem Ti ešte veľa takýchto liekov - krásnych básní.

Napr. aj tu: http://radio.ipip.cz/?id=108

a odchadza. Tak nahle. Necakane.
Trati sa spešne v siné dialavy.
Jak hviezda hasne. Ako slza kanie.
A more slz ho nevie zastavit.
(Horov)
uz odchadza, hľa, kvietim obsypany,
kto sa tu luči? My s nim? Či on s nami?
Kam sa to berie? Ktoze nam ho berie?
Ved nam tu predsa vsetko nechava.
(Horov)

a cita co pises Zuzka. Laska nepozna cas ani miesta, pretoze je nekonecna.