Raj. Všetko naplnenie, had, zvádzanie, podľahnutie, hriech a už aj letíme z raja.

Rovno na ulicu. A už to nikdy lepšie nebude.

Beckett to vedel, keď napísal Godota.

"Godot ma dostal". povedala som Diane. A ona len súcitne pokývala hlavou (takto sa mimochodom vo voľnom čase na kafíčku rozprávajú študenti filozofickej fakulty).

Áno, má nás v hrsti, mňa aj teba.

Čakanie. Čakáreň. Náš svet. Hovorte si čo chcete, všetci na niečo čakáme. Áno, raz som si už povedala, ja nebudem čakať na Godota, a h***, už zasa čakám. A akože sem tam niekam vypadnem, ale kurva, furt čakám. Aj dnes večer. Čo je to za logiku? Čakať? A predsa.

Naplnenie neexistuje, a Godot nepríde ani dnes, ani zajtra.

Usmievam sa. Je dobré o tom vedieť. Je mi tak smiešne do plaču. A predsa mi je do smiechu. Šaliem? Nie sama.

Nebol/a si nikdy na tom javisku? Nemenil/a si klobúk s Vladimírom a Estragonom, nestál/a pod suchým stromom a nebol/a si raz figúrkou v rukách Godota? Ak nie, môžes mi povedať, že šaliem.