Sedím v práci a pozerám von oknom ako sa tam naháňajú vločky. Sú ľahučké a vietor sa s nimi pohráva s toľkou eleganciou. Je ich veľa. Tak veľa, že ich človek nestačí spočítať. Občas jedna spadne na zem. Ďalšia sa zas v tesnom závese rúti za ňou, ako by jej chcela povedať, aby neodchádzala. Po dotyku s chladnou zemou ešte chvíľu dýcha, no potom sa roztápa a mizne. Presne tak isto teraz blúdia mojou hlavou myšlienky. Pribehnú a človek nevie, čo s tým ďalej ... koná v zmätku a strachu o to, na čom mu záleží ... a nakoniec? ... Všetko zmizne. Strátí sa a ja neviem kam, kde a prečo.

O pár minút sa spoza kovovej oblohy vyderie štrbavé slniečko. Ako by mi chcelo naznačiť, že všetko zlé je na niečo dobré. Že všetko, čo sa deje má svoj zmysel a že všetko zlé sa razom na dobré prevráti. Keby to tak bola pravda. Keby sa dalo všetko tak zázračne napraviť. Keby ...

Odrazu slnko začne zapadať a s ním odchádza aj môj úsmev, ktorý sa aspoň na chvíľu spod sĺz predral von. Moja nálada je ako počasie. Raz sa smejem a potom to všetko vystrieda plač a slzy. Ale ja už nechcem plakať, chcem sa len smiať, lenže to by moje slniečko nesmelo nikdy zapadnúť a stratiť sa.