Existuje kopec dôvodov, prečo jedny ľudia píšu tým druhým ničnehovoriace pičoviny popretkávané eufemizmami na tému ako veľmi je im to ľúto. Keď im to nie je ľúto. Keď im je ľúto za tým, aké to bolo, než im to ľúto byť prestalo. Whatever.

Nádherné kakaové nohy povedali: „Dávno si za mnou nebol.“

Výčitka v hlase hraná tak dobre, že sa jej dá takmer uveriť.

„Mal som veľa práce.“

„Mal si inú.“

„Nemal. Myslel som si, že mám. Nechal som sa...“

„Oklamať? Ty si ale poeta.“

„Ja na seba rád myslím ako na zakríknutého intelektuála“

„Ty? Ty si blázon. Aspoň podľa toho, čo o tebe hovorí ...“

„Hovorí?“

„Hovoril. Tiež za mnou dlho nebol.“

„Počuj, ty si nechávaš platiť aj za konverzáciu, alebo len sex? Len aby som vedel. Lebo v prípade aj za si musím skočiť do bankomatu“

„Pre teba, pán Drsný, je tá konverzácia zadara.“

Povedala vraj vyučená učiteľka nemčiny a dočasná štetka. Kým ju to neprestane baviť, alebo nechytí nejaký humus. Možno by to mohlo byť smutné, ale... Ja nie som ten, ktorý by to mohol posúdiť, aj keď priznávam, že zaľúbiť sa do kurvy by bolo presne tým zúfalým činom, ktorý by dokonalo zapadol do mozaiky môjho posraného života.

Cvak!

Magický moment skončil a éterická bytosť, ktorá bola ešte pred chvíľou vykúpením zo zajatia plného spleenu a hnevu sa premenila na trosku, ktorá sa nechala kúpiť. Peknú trosku, ale predsa – nič extra.

„Prachy mi nechaj na stolíku.“

Prachy som nechal na stolíku a vypadol.

A zapadol domov, len aby som pri zapálenej sviečke, monitore a fľaši Jacka Danielsa rozjímal nad pár bitmi zbytočných údajov.

Asi sa ich len tak ľahko nezbavím.

Slová majú tendenciu vracať sa.

Nasrať.

Epilóg:

Rieper leží na posteli.

Pamäť je prázdna.