Lyžovačka, tento božský pojem zahŕňa niekoľko dôležitých vecí. Vecí, bez ktorých sa človek (ne)zaobíde. Každopádne je lepšie, keď ich človek má, lebo len znásobujú ten fakt dobrý pocit, keď človek stojí na vrchole svahu, prižmuruje oči pred svetlom odrážajúcim sa od snehu a psychicky sa pripravuje, keď sa prehupne cez prah kopca a začne konečne prerezávať čerstvo zratrakovaný svah hranami lyží.

Celá lyžovačka začína príchodom. Verte mi, nie je to ono, keď človek prichádza na svah cez mokrú, zablatenú krajinu alebo keď sa musí trepať cez mestský čierny sneh a betónovú džungľu. Celkovo je to ale jedno, či ide autom, busom alebo pešo, toto závisí od miery vašeho adrenalínového prahu. Odstatne, vždy je lepšie, keď prichádzate do lyžiarskeho strediska cez zasneženú krajinu, kde na stromoch sa skveje snehový obal a celá scenéria vyzerá ako vystrihnutá z rozprávky. Milujem ked sa zo stromov stanú čudesné cukrové lízatká, medzi nimi sú tony cukrovej polevy a Willy Wonka očí oči na tú záplavu cukru. Povedľa cesty sú snehové mantinely a tento úžasný pohľad doplňuje panoráma fascinujúcich zasnežených kopcov.

Snáď najdôležitejšia vec na celom lyžovaní je sneh. Bez neho to proste nejde. Ale aj sneh môže mať rôznu konzistenciu. Ja osobne uprednostňujem sneh, ktorý na vrchu trochu primrzol, takže sa pod lyžiarkami láme ako biela čokoláda. Dokonca aj pri tom zvuku sa zbiehajú slinky v ústach. Dobrý sneh musí mať skrátka dobrý zvuk. Pod lyžami sa preskupuje s hlasným, akoby plochým šuchotom. Keďže som sa ešte nedostala do štádia freeriderov, milujem čerstvo zratrakovaný svah, na ktorom človek doslova letí dole kopcom.

Ďaľšia, rovnako dôležitá vec je dobrý svah. Ten si každý vyberie podľa svojho vkusu. Ja mám rada svahy, ktoré sú rozmanité, ale nie krkolomné, to znamená žiadne šialené bubnovačky krížené s nezáživnýmy rovinami. Svah by mal byť primerane strmý a mal by obsahovať aspoň jeden bufet. K svahu patrí lanovka alebo poma. Lanovka sa hodí len k dlhým svahom, a nie k takým kopčekom ako napr. Krahule, kde človek za tri minútky zletí svah a potom desať minút mrzne na zúfalo pomalej lanovke. Poma zasa nepatrí na dlhé a priveľmi strmé svahy. Mám rada adrenalín, ale zasa až taký nie. Nikdy mi nerobilo radosť sa zubami, nechtami držať kotvy v takmer pravouhlom svahu.

Počasie je rovnako dôležitý faktor ako dva predchádzajúce. Milujem, keď je slnečno, lebo až vtedy sa dajú odhaliť všetky možnosti svahu. Slnko sa odráža od tej záplavy bielej a vrhá modré tiene. Všade naokolo tancujú tisícky iskierok. Slnko nachádza vzdialené končiny, kopce a hory, lesy zasypané snehom. Slnko zohrieva a dáva radosť.

Ku každej lyžovačke prirodzenie patria davy. Dokonalé lyžovačky držia však limit davu taký, že na svahu vás nikto nezráža, pri bufete je vždy jedna voľná lavička a doba čakania na vlek je dlhá práve na to, aby si človek stihol vyfúkať nos. Vtedy človeku ku šťastiu chýba len dobré caffe. A práve vtedy sa objaví chlapík na Nescaffe snowboarde s vakom horúcej vody na chrbte a načapuje vám dobrú nescu s mliekom priamo na svahu. A vy si sedíte na slniečku, sledujete trblietajúci sa sneh, sŕkate horúcu kávu a rozmýšľate, kde zoženiete nejakú tridsaťdevinu, aby ste konečne mohli umrieť šťastní.

Tak takto si ja predstavujem dokonalú lyžovačku. Samozrejme, zažila som už množstvo takých, že nemali ani jednu z týchto možností. To sú proste lyžovačky. Veľa krát som rada, že sú aspoň tie. Ale každý by is mal zažiť aspoň raz tú svoju dokonalú, aby mal dokonca života na čo spomínať.