Uponáhľaný deň. Vo vzduchu cítiť nepriazeň a úzkosť. Ľudia sa ponáhľajú. Vrážajú jeden do druhého s vedomím dosiahnúť len svoj cieľ, len ich ja. Bez úsmevu, radosti. Ženú sa. Kam?

Sledujem ich. Z diaľky. Budem ako oni?

Pri nastupovaní do autobusu sa neobdarúvajú moc prívetivými pohľadmi a niekedy sa počastujú nadávkou, sú plní nepokoja, čo robí zlú atmosféru.

Niektorí sa chcú tešiť zo života. Prosím, berte ohľady.

Dopravný prostriedok je malý, tesný, každý na každého dýcha a ich ospravedlňujúce úsmevy sú zamietnuté ešte pred ich zrodom. Detský plač, rozhovor mladých dievčat, chichot, rozhovor nervoznych študentov, telefonát ... Usmejem sa na dieťa. Prejde mnou hrejivý pocit a zrazu mi pohľadom na hodiny odíde, meškám, zas!!!! Ale nie som nejak zle naladená, len budem mať neskorý príchod a za pár príchodov je dútka, ale inak ma nič nežerie a teším sa, že som dnes vsatala do tohto prekrásneho dňa plných dobrých začiatkov.

Zrazu nás prudko odhodí na stranu. Zmätok.

Všetci otočíme hlavou napravo. Tam na druhej strane cesty je facka pre dnešný deň. Vidíme tam ľudí, ktorí plačú, sú zranení, opustení, prázdni alebo mŕtvi... Autobus, ktorý nám ufrndžal pred nosom. To bol on.

Zrazu sa medzi nami vytovrilo ticho, ktorého súčasťou sme boli všetci cestujúci, jedna paluba bez našich sebeckých "ja" a pre túto chvílu bezvýznamných cieľov.

Slza zahanbenia, egoisty, slza ľútosti.

Bol to len ten autobus, ktorý sme zmeškali, presne ten, čo išiel načas, ale nikdy nedorazil na svoju konečnú so svojími pasažiermi.

Vďaka za dnešný prežitý deň.