Doznela clivá hudba. Jej tóny sa niesli chladnou miestnosťou a narážali na ponuré múry krematória. Skupinka trúchliacich sa scvrkla. Pomaly vychádzala von. Pôsobila kompaktným dojmom. Dvaja synovia stáli v popredí a podopierali svoju matku. Smútok za manželom úplne podlomil jej aj tak chatrné zdravie. Stála medzi nimi bledá, schudnutá a mierne zhrbená. Všetci svorne sa ticho  oddávali svojmu osobnému zármutku. Ruky sa jej chveli a perami bezradne šepkala slová: „Prečo si nás opustil?“ Horúce, slané slzy sa tíško kĺzali po jej zvráskavenej tvári. Postriebrené vlasy mala úhľadne zopnuté pod čiernym klobúčikom, ktorý sčasti zakrýval jej utrápený výraz.

Ich bolesť trvala vyše roka. Po náhlom zhoršení mužovho zdravotného stavu sa ako prvá dozvedela hrozivú diagnózu. Dlho zvažovala a pokojne - sama v sebe uhasila prvotný strach. Neskôr už neuniesla ťaživé tajomstvo. Odhodlala sa s nim podeliť. Svorne so svojimi deťmi sa snažili zahladiť skutočný stav. Dôsledne tajili pravé príčiny jeho bolestí. Obklopili sa navzájom láskou, ktorá im pomáhala. Čoraz viac ich zbližovala. Všetko bolo zrazu oveľa ľahšie. Spoločne prežívali nádherné chvíle, umocnené pocitom neuveriteľnej sily. Slová: „Nemám dnes čas“, ktoré tak často rezonovali v ich rodičovskom byte, sa v tej dobe vôbec nevyskytli. Každý deň sa pravidelne stretávali pri posteli svojho milovaného otca. S úsmevom pospomínali na časy minulé, ba nezabudli čosi naplánovať aj do blízkej budúcnosti. Na tvári muža však bolo čoraz viac vidieť dôsledky jeho zhoršujúceho sa stavu. Bol to nesmierne inteligentný človek. Vytušil skutočnosť, ďalej však hral s nimi hru na schovávačku. Svoju neveľkú rodinu miloval nadovšetko. Do posledného dychu bol rozhodnutý vzdorovať a nevzdávať sa. Bol to silný a múdry muž. Čistý a nádherný človek zostal aj po smrti vzorom pre svojich synov.

Teraz stál už na opačnom brehu – vyrovnaný a sám. Spokojný so svojim životom. Odchádzal s úsmevom a láskou v srdci...