Neverím v malé prehry a ich účinok liečenia, robenia ľudí odolnejšími.
Nepamätám si ani jeden okamih, kedy by mi aspoň jedna z nich v niečom pomohla. Pomáhali mi tak akurát ešte viacej podceňovať samú seba, nedôverovať, rozvíjať cynizmus...
A nemyslím si, že by to bolo tým, že snáď nedokážem prehrávať. Dokážem. Hoci s pocitom, že mohlo to byť lepšie.
Len ma to vždy trápi. Nejde o to, že sklamávam seba, ale hlavne o to, že v očiach tích, ktorí do mňa vkladajú toľkú nádej, môžem upadnúť.
Nerozbíjam len vlastné sny, ale i sny tých druhých.
Aj keď, nie vždy mám na tom hlavný podiel viny ja, malé prehry ma učia tie viny na seba vzťahovať. A potom, je už jedno, či som vinná, a či nie.
Vo svojich očiach áno. A vždy to môže byť iné. Ale len mojou zásluhou.

Nedokážem sa odosobniť, pousmiať sa, a pokračovať.
Dokážem sa plne vžiť, zvraštiť tvár a zastaviť sa.

Zastaviť sa na mieste a rozmýšľať. Nad tým, čo robím zle, čo robia zle druhí, a prečo vina iných sa musí automaticky preniesť na mňa. Niekedy mojou zásluhou, inokedy proste automaticky, bez mojej vôle.

Toľko malých nespravodlivostí, toľko malých prehier.
Toľko opodstatneností, a stále malých prehier.

Nemať srdce, iba kráčať...