Vrtuľník pre Jeľcina.

V Mayda Adyre, sídle pohraničnej posádky strážiacej čínsku hranicu, ktorú aj tak netreba strážiť, lebo Centrálny Ťan - Šan s hradbou velikánov ako Pik Pobedy, či Chan Tengri je pre vojenskú pechotu, obrnené transportéry ale i pre pašerákov v podstate neprekonateľný, nás mal čakať vrtuľník, aby nás dopravil do základného tábora na ľadovci Inylček.

Ale nečakal.

Kemp v Mayda adyre z výšky (počas aklimatizačného výstupu na bezmennú štvortisícovku vypĺňujúceho čas čakania na vrtuľník)

Na návštevu Kirgizstanu práve priletel bývalý ruský prezident Jeľcin a jeho kirgizský kolega mu poskytol vrtuľník – ten náš.

bývalý kirgizský prezident Askar Akajev

bývalý prezident Ruskej federácie Boris Jeľcin

Údajne preto, že piloti lietajúci v ťan-šanských horách pomedzi úzke priesmyky v 4 – 5 000 metrových nadmorských výškach patria k tým najskúsenejším.

A asi naozaj patrili.

Vedúci kempu v Mayda Adyre spočiatku síce tvrdil, že vrtuľník na komerčné lety smerom do základného tábora lieta len keď je pekné počasie, ale zažil som aj prílet vrtuľníka do základného tábora v deň, keď celá dolina Inylček bola utopená v hustých mračnách a viditeľnosť bola sotva na dvadsať metrov.

prílet do základného tábora

Let z Mayda Adyru do základného tábora trvá asi 30 minút a trasa sa kľukatí tak, ako sa kľukatí dolina ohraničená mantinelom nekonečného množstva bezmenných štvor- a päťtisícoviek.

jeden z ľadovcových "prítokov" Inylčeku (foto z vrtuľníka)

Prekonať pri zlej viditeľnosti túto trasu a pristáť v priestore približne 20x20 metrov na chrbte jednej z kamenistých morén si vyžaduje veľkú skúsenosť. Motívom prečo sa pilot rozhodol letieť aj v takomto nepriaznivom počasí bol život ohrozujúci zdravotný stav jedného Američana, ktorý trpel príznakmi akútnej horskej choroby.

O tom, že let vrtuľníka v ťan-šanských horách nie vždy dopadne dobre, som sa presvedčil na druhý deň po prílete do základného tábora. Vo veľkej ľadovcovej trhline odpočíval zdemolovaný vrak MI-20 už asi naveky.

Vpravo od vraku zaujímavý tunel v ľadovci 

Čakať či nečakať?

Skutočnosť, že nás nečakal vrtuľník nás rozladila. Časť partie nechcela strácať čas, zvlášť ak nebolo isté, kedy vrtuľník naozaj priletí. Rozhodli sa vyraziť do základného tábora pešo.

Ráno prebalili svoje batohy. Časť nákladu ponechali v Mayda Adyre. Mali sme ho naložiť na vrtuľník. S tridsaťkilovými batohmi vyrazili proti prúdu ľadovcovej rieky Inylček. Na mapách, ktoré sme mali k dispozícii síce cesta vyznačená nebola, ale vedúci kempu im vysvetlil, že keď sa budú držať ľavej strany doliny, nemôžu zablúdiť. Za tri – štyri dni dorazia do základného tábora.

Nuž dorazili.

Na piaty deň, keď my ostatní sme už mali za sebou jednu noc v základnom tábore. Výraz ich tvárí dokazoval, že prežili čosi podobné tomu, čo vo vietnamskej džungli prežili americkí prieskumníci prenasledovaní zákerným Vietcongom. Franta to povedal za všetkých:

„Nikdy více!„

Rada, že sa majú držať ľavej strany doliny bola v podstate správna. Teda najmä v spodnej „zelenej„ časti doliny.

Lenže keď dorazili k ľadovcu nastali problémy.

Priamočiara cesta nahor za zmenila na esovité kľučkovanie obchádzajúce trhliny v nepríjemnom kamenito-ľadovom sutinovom teréne. Keďže cesta nebola vyznačená, ani vyšliapaná, na konci každého dňa mali pocit, že viac neproduktívne našliapali do strán asi tri kilometre širokej doliny ako žiadaným smerom nahor.

O tom, že šetrný Franta prišiel do bejzu  naozaj na konci svojich síl, svedčí skutočnosť, že neváhal obetovať doláriky na kúpu piva v spoločenskom stane. 

spoločenský stan (po našom-krčma) v základnom tábore

Zdroj fotografií:

http://en.wikipedia.org/wiki/Askar_AkayevPF

http://en.wikipedia.org/wiki/Boris_Jelcin