Mystifikácia kultúrnymi elitami II.
Máme rovnakú schopnosť vnímať umenie?
Aby som sa nepodobal na tých, ktorých kritizujem, prišiel čas na to, aby sme sa pozreli hlbšie na viaceré pojmy a tvrdenia, ktoré boli použité. V prvom rade sa pokúsim obhájiť tie čísla, ktoré som použil na podporu tvrdenia o dvoch kultúrach.
Kultúrne elity väčšinou mlčky predpokladajú, že všetci ľudia sú schopní rovnako vnímať každý artefakt, ktorý vytvoria. Samozrejme vedia, že v reálnom svete ľudia vnímajú umenie rôzne. Rozpor medzi predstavou o rovnakej schopnosti vnímania a nerovnakom vnímaní si väčšinou vysvetľujú zlou výchovou v rodine alebo v škole.
Pozrime sa na výsledky jedného rozsiahleho výskumu, v ktorom sa testovala zhoda IQ testov medzi osobami s rôznym stupňom genetickej príbuznosti (ukážku mám z knihy Matta Ridleya „Genom“):
|
Osoby na základe príbuznosti
|
Korelácia [%]
|
|
Rovnaká osoba testovaná 2x
|
87
|
|
Jednovaječné dvojčatá vychovávané spoločne
|
86
|
|
Jednovaječné dvojčatá vychovávané oddelene
|
76
|
|
Dvojvaječné dvojčatá vychovávané spoločne
|
55
|
|
Biologickí súrodenci
|
47
|
|
Rodičia a deti žijúci spoločne
|
40
|
|
Rodičia a deti žijúci oddelene
|
31
|
|
Adoptované deti žijúce spoločne
|
0
|
|
Nepríbuzní ľudia žijúci oddelene
|
0
|
Aj keď IQ testy pravdepodobne inteligenciu nemerajú, predsa však niečo merajú, nejakú schopnosť našej mysle. Z tabuľky je zrejmé, že táto schopnosť je výrazne vrodená.
Podobné výsledky sa dosahujú aj v iných výskumoch, napríklad psychologických. Badať zreteľný trend: ak v 60-tych rokoch dvadsiateho storočia neodarwinistické vedné disciplíny predpokladali, že naše správanie je asi zo 60-tich percent vrodené a o ostatné sa stará výchova a prostredie, ďalšie a ďalšie výskumy posúvajú hranicu ďalej. Dnes sa už objavujú články, kde sa vrodenosť nášho správania predpokladá okolo 80 percent, čo pekne sedí s našou tabuľkou. Predstava Jeana Jacquesa Rousseaua o narodenom človeku čistom ako nepopísaný list, ktorého spoločnosť formuje výchovou, je teda vo svetle vedeckých poznatkov silne spochybniteľná.
Moderné umenie je často vysoko abstraktné. Vyžaduje určitú schopnosť abstrakcie. Moderné umenie je často mnohovrstvové, vyžaduje teda sústredené poznávacie úsilie, teda určitú schopnosť poznávania. Myslím, že vec je jasná, pokiaľ na niečo treba viac schopností ako na niečo iné, tak na to treba aj iné vrodené vlastnosti.
Kultúrne elity, tak ako iné elity (napríklad sérioví vrahovia, alebo ľudia s absolútnym sluchom, či homosexuáli a podobne veľa iných príkladov menšín) sú prinajmenšom zo 70% elitami vďaka vrodeným vlastnostiam. Preto predpoklad, že národ nerozumie kultúre kvôli zlej výchove, alebo preto, lebo školstvo dostáva málo prostriedkov na správnu výchovu, je prinajmenšom zo 70% nesprávne.
Prečo nie sme rovnakí?
Kvantitatívna príčina
Ak budeme merať u ľudí nejakú vlastnosť (napríklad schopnosť vnímať moderné umenie) a výsledky štatisticky zhodnotíme, dostaneme najskôr tento notoricky sa vyskytujúci graf:
Na vodorovnej osi vidíme priemernú hodnotu 0 (napríklad priemernú schopnosť vnímať moderné umenie) a potom odchýlky od tohoto priemeru. Jedna znamená tzv. štandardnú odchýlku, čo je priemerná hodnota zo všetkých nameraných odchýlok od priemeru. Na zvislej osi potom vidíme počet meraných prípadov (v našom prípade skúmaných ľudí). Tomuto podobný graf dostaneme vždy, keď hodnotíme nejaký jav v mnohých náhodných prípadoch. Čím viac prípadov meriame, tým bližšie sa graf podobá uvedenému. Hovorí sa tomu Gauss-Laplaceho normálne rozdelenie pravdepodobnosti.
Keď vyznačíme plochy pod krivkou podľa celých násobkov štandardnej odchýlky, dostaneme takýto obrázok:
Dá sa vypočítať, že v šedej zóne sa nachádza okolo 66% prípadov, v šedej + modrej okolo 95% prípadov.
Čo z toho pre nás vyplýva? Šedý priemer tvorí skoro 70% ľudí, ak meriame akúkoľvek ich vlastnosť. Opäť to sedí s predchádzajúcimi číslami. Čím viac je nejaká vlastnosť extrémnejšia, tým menej ľudí ju má. Je to prírodný zákon, odrážajúci náhodnú podstatu nášho sveta. Ďalším dôsledkom je, že byť elitou nie je nijaká výsada ale náhoda, ktorá v istom zmysle zrovnoprávňuje všetky elity, či už ide o sériových vrahov alebo tvorcov abstraktného umenia.
Kvalitatívna príčina
Predchádzajúca kapitola vychádzala z počtu pravdepodobnosti, ktorý kvantitatívne vyhodnocuje náhodné javy. Bola postavená na predpoklade, že ľudské vlastnosti sa vyskytujú náhodne. Hoci číselné hodnoty približne zodpovedajú viacerým výskumom, zostáva ešte akási pochybnosť. Čo keď v skutočnosti náhoda nehrá takú úlohu vo formovaní človeka? Kde vlastne náhoda spôsobuje tie rozdiely?
Na prvý pohľad sa ľudia iba veľmi zriedkavo na seba výrazne podobajú, v podstate iba jednovaječné dvojčatá. Náhoda spôsobí, že sa stretne konkrétna dvojica, náhoda teda spôsobí, že sa stretnú dva genómy. Ale tam to nekončí. Pri vzniku zárodočných buniek (vajíčka a spermie) náhoda do veľkej miery spôsobuje, ako sa z dvoch sád génov (od otca a matky) „namieša“ v spermii alebo vajíčku jedna sada génov. Keď splynú tieto oddelené sady, jedna v spermii a jedna vo vajíčku, tak splynuli dva náhodné procesy tvorby týchto sád. Každé vajíčko sa teda líši od iného vajíčka tej istej matky a každá spermia sa líši nejako od inej spermie toho istého otca s určitou pravdepodobnosťou. Preto sa deti tých istých rodičov vždy líšia, hoci sa na seba zároveň aj s určitou pravdepodobnosťou podobajú. Jedine jednovaječné dvojčatá, keďže vznikli rozdelením už oplodneného vajíčka, sa na seba podobajú viac ako 80 percentne.
Pôsobenie náhody týmto nekončí. Aj jednovaječné dvojčatá majú rozdielne zážitky, a hoci sú podľa posledných tvrdení na viac ako 80% predurčené génmi, predsa len je ich správanie formované na zvyšných 20% prostredím.
Náhoda teda hrá v distribúcii vlastností ohromnú úlohu a pokojne môžeme predpokladať, že rozloženie tejto náhody sa dá uložiť pod Gaussovu krivku. Z uvedeného vyplýva aj to, prečo existuje ten šedý priemer. Náš genóm je predsa pre všetkých ľudí na viac ako 99,9% rovnaký a náhoda dokáže túto rovnakosť iba stlačiť na šedý priemer. Darwinovský prírodný výber na jednej strane zabezpečil veľkú odolnosť genómu ľudstva v jeho celku proti náhode, na strane druhej nedokáže zabezpečiť odchýlky od štandardu, teda 100 percentnú odolnosť proti náhode u jednotlivých ľudí. Sme teda výslednicou dvoch proti sebe pôsobiacich prírodných síl: prírodného výberu, ktorý uprednostňuje stabilitu, a náhody, ktorá stabilitu narúša.
Vymedzenie národnej kultúry
Musíme sa naučiť na ľudskú prirodzenosť pozerať inými očami. Aj v takých otázkach, akou je národná kultúra. V doterajšom texte som trestuhodne zamieňal dva pojmy: kultúra a umenie. Spravil som tak zámerne, pretože kultúrne elity to robia skoro pravidelne. Teraz však prišiel čas, aby sme si ujasnili pojmy.
Kultúra ako metasystém
Skúste si predstaviť situáciu, že by ste mali porovnať spoločenstvo ľudí, mravenisko, bunky v organizme, svorku vlkov, alebo tlupu šimpanzov. Ako by ste asi postupovali? Alebo keby ste chceli porovnať spoločenstvo kmeňa na ostrove Papua Nová Guinea a mestskú konglomeráciu v povodí Rýna. Možno nájsť niečo spoločné medzi ktorýmkoľvek z uvedených prípadov a komunitou kooperujúcich robotov v jednom z výskumných projektov Massachusetts Institute of Technology (MiT)?
Ak chceme niečo porovnávať, musíme poznať, čo je spoločné, aby sme vedeli oddeliť rozličné. Spoločná pre všetky uvedené prípady je vzájomná previazanosť a kooperácia častí. Ďalej môžeme povedať, že časti týchto previazaných celkov sú do vysokej miery v nejakej, pre celok podstatnej otázke rovnaké. V projekte MiT sú roboty rovnako vyrobené, majú zrejme spoločný cieľ a do značnej miery podobné programy. V organizme sú bunky s rovnakým DNA a spoločným cieľom: rozmnožiť čo najviac spoločné gény. V mravenisku majú všetky mravce rovnakú DNA a spoločnú feromónovú komunikáciu. Vo zvieracích spoločenstvách majú jedinci vysoko rovnakú DNA, spoločný systém komunikácie a spoločný systém sociálnych vzťahov. V ľudských spoločenstvách majú jedinci jednak vysoko rovnakú DNA, ale majú aj spoločné pravidlá správania sa, zákony, poznatky, reč a veľa iného.
Z uvedených príkladov možno vypozorovať narastajúcu mieru zložitosti kooperácie častí v celku. Zároveň si môžeme povedať, že systém týchto vzťahov vlastne charakterizuje ten celok, nie jeho časti. Pokiaľ vychádzame z predpokladu, že všetko živé na Zemi sa vyvinulo z nejakého predka evolučným algoritmom (zákony prírodného výberu), naznačený systém narastania miery zložitosti kooperácie častí je vo vynikajúcom súlade s týmto algoritmom. Skutočne, ako by sme vysvetlili vznik ľudskej kultúry, predpokladajúc evolučný algoritmus vzniku človeka, ak by sme zároveň tvrdili, že jeho kultúra nemá na svete nič podobné?
Všetko, čo ľudia robia, nejakým spôsobom súvisí s inými ľuďmi. Ekonomika je vlastne dôsledok deľby práce. Politika je iné slovo pre systém vzťahov záujmových skupín. Veda a technika, umenie, filozofia sú prostriedky vytvárania zložitých vzťahov medzi jedincami a skupinami jedincov. Rozdiel medzi vzťahmi v mravenisku, organizme, skupine robotov, tlupe opíc a tlupe ľudí je v skutočnosti hlavne kvantitatívny.
Môžeme teda povedať, že kultúra je metasystém vzťahov medzi skoro totožnými časťami celku. Vyvinula sa tak, ako sa vyvinulo naše telo a myseľ, a podlieha rovnakým vývinovým zákonitostiam ako organizmy. Umenie je iba jedným z mnohých javov ľudskej kultúry.
Kultúra a kultúry
Myslím, že takéto chápanie kultúry je najmenej zmätočné. Dnes sa bežne používa pojem kultúry v intuitívnej súvislosti, napríklad ľudská kultúra, bunečné kultúry, národné kultúry, internetová kultúra, kultúra stolovania, jazyková kultúra, firemná kultúra, politická kultúra, subkultúra a pod. Pokiaľ prijmeme uvedenú definíciu, ľahko pochopíme, čo majú rôzne kultúry spoločné, a teda prečo ich intuitívne spájame do jedného pojmu.
Jedným z hlavných dôsledkov našej definície kultúry je fakt, že neexistuje jedna národná kultúra, ale rad kultúr, ktoré majú niečo spoločné a iné zas odlišné. A aj tieto kultúry (často nazývané subkultúry) sa dajú rozložiť na menšie kultúry. Povedzme napríklad, že existuje slovenská národná kultúra. Ako sme už v kapitole „Dve národné kultúry“ ukázali, dá sa táto rozdeliť na kultúru väčšiny a kultúru menšiny. Ale je tá väčšina homogénna? Iná je kultúra na dedinách, iná v mestách, iná je v rôznych profesiách, iná je v rôznych geografických oblastiach Slovenska, nehovoriac o rozdieloch v kultúrach národností na Slovensku.
Je zrejmé, že to, čo do nejakej kultúry patrí a čo nie, je vecou subjektívneho vymedzenia. Objektívne vymedzenie je iba na celé ľudstvo (zatiaľ). Dá sa povedať, že existuje kultúra ľudí všade tam, kde ľudia akýmkoľvek spôsobom sú, alebo už boli a zanechali nejaké artefakty, alebo správa o tom, že na tom mieste boli, zostala v povedomí. Súčasťou ľudskej kultúry je teda aj Mesiac, vesmírne sondy a dokonca rýchlosťou svetla sa rozpínajúca guľa rozhlasového a televízneho vysielania, ktorá už dnes bude dosahovať skoro 100 svetelných rokov.
Subjektívne vyčleňovanie subkultúr z globálnej kultúry má svoje výhody a svoje nevýhody. Vymedzovanie musí nevyhnutne niektoré aspekty vymedzenej subkultúry ignorovať, čím sa takto vymedzená kultúra stáva ochudobnenou a tým menej pravdivou, čím väčšieho vymedzenia sa dopustíme. Zároveň je však ľahšie uchopiteľná a popisateľná. Nevyhnutnosť vymedzovania je hlavnou príčinou nedorozumení v chápaní kultúry, pretože pokiaľ niečo vymedzujeme a zároveň zreteľne neurčíme kritériá, podľa ktorých sme vymedzovali, tak sme povedali o kultúre iba menej podstatnú časť. Pri vymedzovaní treba povedať nielen to, čo je obsahom vymedzenej časti, ale aj to, čo sme do nej nezahrnuli a prečo sme to nezahrnuli. Ak teda niekto tvrdí, že niečo patrí do národnej kultúry, a iné nie, mal by povedať prečo.
Vymedzenie národnej kultúry kultúrnymi elitami
Ako sme už spomenuli, kultúrne elity vymedzujú svoje záujmy ako kultúru národa. Svoje vrodené vnímanie sveta povyšujú na celonárodné hlavne preto, že ho chápu ako komplexnejšie, než ho má väčšina národa. Komplexnejšie značí, že zahrňuje aj to jednoduchšie, ktoré je vlastné väčšine národa a teda všetkým. To je síce do značnej miery pravda, ale nijako to súčasne neznamená, že ak je niečo komplexnejšie u menšiny než u väčšiny, tak to zároveň túto väčšinu aj reprezentuje. Značí to iba jediné – pocit nadradenosti väčšiny nad menšinou. Nikto totiž nedokáže podložiť takéto predstavy o vymedzení národnej kultúry racionálnym argumentom.
Druhý aspekt takéhoto vymedzenia je mocenský. Ťažko totiž vymedziť aj jednotnú národnú kultúru kultúrnych elít. Na území Slovenska existuje viacero kultúrnych elít. Môžeme ich ľubovoľne vymedzovať na základe národnostných, náboženských alebo profesijných kritérií. Čo je a čo nie je národná kultúra bude vyzerať inak, keď pri moci budú komunisti, kňazi, Matica slovenská, športovo založení pravicoví politici (viď výstavba Národného tenisového centra) alebo ministri maďarskej národnosti. Preto sa kultúrne elity rady stotožňujú so štátom, čoho dôsledkom je fakt, že ich významným kritériom vymedzenia národnej kultúry je stotožnenie s geografickým a politickým vymedzením štátu. Národná kultúra je teda nielen to, čo tvorí primárny záujem tej-ktorej elity, ale všetko, čo táto uzná za ideologickú alebo geografickú súčasť vlastnej totožnosti. Stotožnenie vlastných potrieb so štátom je veľmi charakteristické pre európske kultúrne elity.
Moje vymedzenie národnej kultúry (utilitaristické)
Pokiaľ je možné takéto subjektívne vymedzovanie pojmu národná kultúra, prečo by som si nemohol dovoliť aj ja vlastné.
Ako kritérium výberu použijem prirodzené rozdelenie ľudí podľa kapitoly „Prečo nie sme rovnakí?“. Ide o rozdelenie, ktoré berie do úvahy vrodené schopnosti vnímania reality ľudí. Druhým kritériom bude územné vymedzenie národa. Je to neobjektívne vymedzenie národa tak, ako každé iné.
Nuž potom je národnou kultúrou to, s čím sa stotožňuje „šedá väčšina“ – 66% obyvateľov štátu. Čo je obsahom takejto národnej kultúry ľahko zistíme prieskumami verejnej mienky. Napríklad rôzne televízne reality show budú do národnej kultúry určite patriť, a filmy Larsa von Triera nie. Do národnej kultúry bude patriť radosť z nákupu a konzumácie produktov (konzumný spôsob života) a nebude tam patriť kritika takéhoto správania sa. Do národnej kultúry bude zrejme patriť čítanie časopisov a novín s článkami o celebritách a nebude patriť čítanie tzv. krásnej literatúry. No a show „Hľadáme superstár“ z národnej kultúry rozhodne nemôžeme vynechať. Do národnej kultúry bude pravdepodobne patriť pracovitosť ale aj defétizmus a frfľanie. Skrátka všetko to, čo kultúrne elity s dešpektom rady zaraďujú pod pojem „masová kultúra“.
Je takéto vymedzenie neoprávnené? Myslím, že dostatočne dobre poznám názory kultúrnych elít (k nim neodbytne patrí aj vrstva kultúrnych snobov), aby som mohol tlmočiť ich hlavnú námietku, a to, že masová kultúra je menej kvalitná a že ak sa nebude obmedzovať, teda ak by sa k pojmu národnej kultúry pristupovalo utilitaristicky, tak by celková kultúrna úroveň klesla. Touto témou sa budem zaoberať podrobnejšie v kapitolách o umení, teraz len poukážem na typický mystifikačný charakter tohoto argumentu. Kultúra väčšiny totiž existuje a bude existovať na jednoduchšej báze, či sa budeme tváriť, že to ignorujeme alebo nie . Rovnako dôležité ale je aj to, že bude vždy kultúra menšín a elít, nech bude kultúra väčšiny akákoľvek. Vyplýva to z Gaussovej krivky a z ľudskej prirodzenosti formovanej miliónmi rokov. S dynamikou kvality to nemá nič spoločné.
Komentáre
Daimonion,
Napadá mi také pojmové upresnenie... ako cítim ja to Tvoje používané spojenie "národná kultúra". Pri čítaní poslednej časti článku mi napadlo, že v zmysle ako tam o ňom píšeš, by som miesto národná kultúra použila slovné spojenie kultúrne povedomie národa.
Nadväzujem tým na môj komentár k predchádzajúcej časti...
Ale ešte sa k Tvojmu článočku vrátim ak mi zvýši čas.
Dokelu, a ja že sa časom dotiahnem na...
čítam pomaly, ale