Dokonca sa tým ľuďom čudujem a mám sklony ich odsudzovať, lebo prvá veta, čo zo mňa vyletí, keď vidím, alebo počujem takú situáciu, je čo im šibe? Nastáva to obvykle, keď vidím sfanatizovaný dav, alebo skupinu, keď skandujú nejaké heslá, alebo tlieskajú nejakému idiotovi na nejakej pofidérnej prezentácii, či vystúpení, keď sa vyvŕbi nejaká mediálna hviezda a ľudkovia o preteky letia požiadať o podpis, vytrhnúť z hviezdy (ba ešte horšie je to, keď  z „hviezdy“) vlas, či dajaký iný chlp, keď sa tlačia v dave, aby nejakú celebritku videli naživo a vo vytržení kričia až okoloidúcim bubienky praskajú, keď vyplandajú celý kredit, alebo niekoľko nabitých kreditov, prípadne niekoľkonásobne prekročia paušál, aby naposielali sms hlasy svojmu idolu v nejakej súťaži, keď sa tlčú na futbalových štadiónoch až krv strieka a kosti praskajú, keď si priviažu pod habit bombu a idú sa nechať niekde vybuchnúť a podľa možností nechajú so sebou vybuchnúť čím viac nevinných ľudí …atď. To by sa asi dalo pochopiť, že mi to nič nehovorí a že sa na tom ani omylom nemienim zúčastňovať.  

Lenže do týchto masoviek patria aj iné veci, ktoré už o mne možno vypovedajú, že niektoré veci nevidím zdravo a nemám dostatok spoločenského súcitu, či empatie. A pritom ja si o sebe myslím, že mám, keď sa tak zamyslím nad svojim každodenným konaním. Akurát, že sa viaže akosi príliš adresne – vidím na parkovisku pani, zapichnutú combíkom v snehu, ako sa márne a bez povšimnutia okoloidúcich snaží odpichnúť zo stanoviska, opýtam sa, či nepotrebuje pomôcť, tá si vzdychne, ako mi vy môžte pomocť, keď vidí, že nie som žiadny rambo, ja na to, ja sama nie, ale tuto páni, čo idú okolo a zakričím na nich, požiadam o pomoc, zmetiem zo stola ich nápady na ťahanie iným autom a primejem ich k fyzickej práci, aby sme do auta spoločne zatlačili, čím vyslobodíme ako to auto, tak tú nešťastnicu. Pani je dojatá, ďakuje, páni sú pyšní na úspech akcie a ja namiesto tešenia sa čudujem, prečo tam sedela ako kvočka a márne trápila motor a prečo ľudia chodili okolo ako puci a nevykonali jednoduchý úkon aj bez mojho angažmá. Nehovoriac o tom, že prepúšťam miesto starším, tehotným, postihnutým, otváram im dvere, atď, to je súčasť výchovy, ale aktívne pomáham starenkám a invalidom do schodov, prevádzam ich cez prechody, či prekonať nejaké bariéry, keď vidím, že sa mocujú s nejakou taškou, pomôžem, keď vidím vyoranú starenku v hypermarkete, pomôžem jej zorientovať sa v nákupe, keď idem po cestách, kde nechodí, alebo len v mizerných intervaloch nejaký dopravný prostriedok, pozvem idúcich ľudí do auta a zveziem ich na mojej ceste (už sa mi prekvapivo stalo, že odmietli, vraj majú túto chôdzu ako súčasť fyzickej aktivity, lebo inak by načisto „stvrdli“), nehovoriac o tom, že pribehnem kriesiť ľudí keď odpadnú, či ak sa chopí činnosti niekto povolanejší čičíkam aspoň vydesené deti, keď sa to prihodí ich mame a ja som niekde poblíž. Na prechodoch a zavše aj neprechodoch pokyniem chodcom, že fakt môžu ísť, že nemám v úmysle ich zraziť a ešte sa na nich aj usmejem, pre niektorých je to možno jediný úsmev, ktorý za deň schytajú.

Ale vôbec, bohužiaľ vôbec, nerozumiem tomu, keď počujem v telke, koľko ľudí sa prišlo rozlúčiť s nejakým prezidentom k jeho truhle a vzdať mu poslednú úctu. Rozumiem, že prídu príbuzní, priatelia a známi, chápem, že prídu predstavitelia politickej scény a hlavy štátov – je to súčasť politického bontónu, musia prísť aj keby mali dotyčného neviem ako na háku, ale že sa dohrabú rôzni "noname" ľudia, ktorí s dotyčným nič nemali, len to, že bol ich prezidentom, z kadejakých zapatrošených končín zeme, zo svojej dobrej vôle, tak tomu nerozumiem. Ich motivácii, ich dôvodom. To mi úplne uniká…