Zrejme to súvisí s masovou hystériou okolo Brownovho Da Vinciho kódu, toho lacného odvaru Ecovho Foucaultovho kyvadla, že Judášovo evanjelium sa dočkalo závratnej publicity. S Da Vinciho kódom výrazne stúpol aj záujem o Da Vinciho, konkrétne o jeho vyobrazenie Poslednej večere - "Áno, je tam Mária Magdaléna! A Peter má v ruke nôž! Ježíííš, Peter určite zabil Máriu Magdalénu!  - a v dokumente akože analyzujúcom tento obraz sa najmenej päťkrát objaví animácia Márie Magdalény ukazujúcej nahý prsník, aha, pozrite sa,  teraz, keď sa ten prsník zakryje látkou, tak je to úplne tak ako na tom obraze, čo jasne dokazuje, že je to žena, júúúj! - a plky okolo tohto v podstate obyčajného obrazu - Da Vinci ním chcel určiteurčite niečo povedať! Nejaké strašné tajomstvo, akurátže Da Vinci to mohol mať celé na háku, obyčajná zakázka ako desiatky iných - vážne konkurujú Vyvoleným. Prosto, bulvár. Čo by v zásade nevadilo, ale táto brutálna bulvarizácia znehodnocuje seriózne debaty o ranom kresťanstve. Ale vlastne ani to nevadí, lebo koho z davu zaujímajú myšlienky ranokresťanského gnosticizmu. Len pikošky typu Ježiš mal s Máriou Magdalénou dieťa - to už mi je len pikoška, veď niet všednejšej veci ako mať deti a chce snáď nejaký pomätenec tvrdiť, že prípadné Ježišovo dieťa malo byť v niečom odlišné ako to jeho? - a Peter bol vrah a postava na obraze má cicík a  ilumináti a šifry a tajné rády ... a život je hneď hovacky vzrušujúci.

Na tejto vlne davincikódovskej mánie sa teda vezie aj Judášovo evanjelium. Nejde o žiadny omračujúci objav, len o pokračovanie už známych nálezov Sinajského kódexu, zvitkov od Mŕtveho mora a knihovne v Nag Hamádí, ktoré sa obišli bez verejných cirkusov. 

Ponechajme bokom, že postoj ku zrade z Judášovho evanjelia  sa javí silne vykonštruovaný - veď ak sa chcel Ježiš zbaviť hmotného tela, čo už je ľahšie ako hodiť si to - a zostaňme pri tom, že bulvarizácia dokonale prekryla ranokresťanské gnostické posolstvo o poznávaní samého seba. Ak Judášovo evanjelium o niečom vypovedá úplne zreteľne, tak hlavne o tom, že kresťanský gnosticizmus nebol izolovaný jav, ale rozšírený myšlienkový prúd, ktorý neskôr zákonite podľahol ortodoxii a formalizácii. Básnicky povedané, zostala len škrupina, mystický obsah vyprchal. A že prečo? Lebo memetika. Prežilo to, čo bolo úspešnejšie. Prázdne rituály, suché drapľavé moralizovanie, duchovné mŕtvolno. A že prečo to vydržalo toľké tisícročia? Parafrázujme ruského klasika: Mňa sa nepýtajte. Seba sa pýtajte.

Každé živé náboženstvo má svoju mystiku. Ona v podstat slúži na spoznávanie psychických zákonov, ktoré objektívne existujú. Náboženstvo bez mystiky je formou bez obsahu. Keď však náboženstvo prerastie do kritickej veľkosti a stane sa mocenským nástrojom, mystika sa stáva príťažou, pretože má panteistický rozmer, čím u kmeňového tria judaizmus/kresťanstvo/islam oslabuje bojovnú nadradenosť zneužiteľnú klerikálnou mocou. Preto sú kabalisti a súfí okrajovým, oficiálnymi náboženstvami tak akosi trpeným javom a gnostici boli rovno vyhlásení za heretikov. Mystika v akomkoľvek náboženstve sa nakoniec vlieva do jedného prameňa, k jednému zdroju.

Mystika hovorí o tom, že s vlastnou psychikou môžeme pracovať. Že je to s ňou v zásade rovnaké ako s fyzickým telom, ktoré si ľudia podľa možnosti udržiavajú čisté, nezanedbané, pretože je viditeľné. Ako keby aj psychika nebola viditeľná. Táto práca s psychikou nie je o tom, aby sme - prenesené do fyzického tela - trénovali, aby sme si vypracovali skok do výšky na úrovni olympijského víťaza, ale aby sme - prenesené do psychiky - nechodili po štyroch ako zver. Neriadili sa len inštinktami, ktoré v našom mozgu zostali z čias jašterov a opíc, pretože v istých chvíľach, u niekoho častejších, u iného zriedkavejších, cítime, že nie sme len jaštery a opice.

Ježišovo učenie bolo výsmechom realite - bez škaredej konotácie. "Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta", som večný duch. Isteže, toto ako bytosti vedomé si absurdity vlastnej smrteľnosti potrebujeme, nech už v akejkoľvek podobe.  Ale cestou na popravisko sa srandičky končia, pretože realite sa dá vysmiať, ale nemožno ju oklamať. Eli, Eli, lama sabachtání. Prečo ma nechávaš zažiť utrpenie smrti.

Bulvárny rozruch okolo gnosticizmu utíchne a všetko bude zasa po starom. Formálne a prázdne.

Amen.

Záhrada Getsemanská (október 2000). Orientačná informácia: je veľmi malá a vzhľadom na začiatok druhej intifády bola výnimočne vyľudnená.

Sú tam záhony nešľachtených ruží, afrikány, kúkoľ (to je on! ten biblický, čo treba oddeliť od žita), papuľky ... ako v záhrade u babky.  Neviem, ako v slušných domácnostiach, ale my sme to robili tak, že sme papuľkám odtrhli práve tie papuľky, ktoré keď sa zboku stisnú, tak sa otvárajú ausgerechnet ako papuľka, a preto sa aj tak volajú. V záhrade Getsemanskej som sa, samozrejme, ovládla, lebo čo človek nesadil, to by nemal obšklbávať.