„My si tykáme?“ spýtala sa ho Marta.

„Spodine tykám.“

„To si od teba vyprosím. Okamžite odtiaľto odíď, lebo ťa dám vyhodiť.“ Obraňovala sa Marta a už začala tykať aj ona.

„Ty ma dáš vyhodiť? A kým? Alebo máš pod pultom nejakých bodyguardov?“ Vysmieval sa Igor.

„Alebo zavolám políciu. Odchod!“ Teraz už prikázala Marta a ukázala prstom na dvere.

„A s tým gulášom to čo malo byť?“ pýtal sa jej.

„Akým? Po dedine sa roznieslo, že si navaril pokazené. A čo mám s tým ja? Ja som ti to mäso predala? Ja som ten guláš varila?“

„Nie, ale mohla si...“

„Čo som mohla? Ja som tu od rána do večera. Nemám čas sa s niekým rozprávať.“ Dopovedala a šla ku stolu poprosiť chlapa o pomoc. Marta sa vrátila k pultu.

„Tvoja krčma skrachuje. Keď chceš vojnu, máš ju mať.“ Vyhrážal sa.

„Prestaň sa vyhrážať. Nezaujímaš ma.“ Odpovedala mu na to Marta.

„Zapamätaj si, že...“ nedopovedal a zrazu ho chytil niekto za ucho a vytiahol ho zo stoličky preč. Keď Igor stál, tak ho chytil za bundu a ťahal ho preč z krčmy.

„Ty cundra. Toto si ešte vypiješ.“ Povedal naposledy a potom ho chlap vyhodil za dvere.

„Ďakujem, máš u mňa pivko zadara.“ Povedala chlapovi. Chlap si oprášil ruky a sadol si na stoličku.

„Žiadny problém. Keď budeš mať nejaké problémy s niekým, tak ma zavolaj.“

Lenka otvorila dvere a do pár sekúnd bola v náručí mamy. Lenka sa od nej odstrčila a prinútila sa pozdraviť mamu, aj keď jej to bolo proti srsti.

„To je Štefan, môj kamarát. Prišiel mi pomôcť so sťahovaním.“ Poznamenala. Lenkina mama sa na neho pozrela nechápavo.

„S akým sťahovaním? Ty sa sťahuješ?“ spýtala sa Lenky.

„Áno, sťahujem. Nebudem dýchať jeden vzduch s vami.“ Povedala a dostala od mamy facku. Štefanovi až srdce zabúšilo a reflex ho prinútil zažmurkať očami.

„Toto si posr*la. Už sa sem nikdy nevrátim. Jedine po ostatné veci.“ Dohovorila.

„A kam pôjdeš? Kde budeš bývať?“

„Do toho ťa nič. Staraj sa o otca.“ Povedala už naštvaná Lenka.

„Veď ty sa sem rada vrátiš.“

„Daj mi pokoj.“ Zamrmlala si Lenka popri tom ako šla do svojej izby aj so Štefanom. O pätnásť minút bolo po dome počuť zvuk koliesok na batožine. Keď to počula Lenkina mama, utekala ku vchodu.

„Prepáč mi, Lenka. Uvedomila som si, že som zlyhala.“ Začala sa ospravedlňovať zo zúfalstva.

„Neskoro. Odchádzam. Pekné Vianoce a bohatého Ježiška.“ Popriala Lenka, obula si čižmy a odišla z bytu. Števo za ňou aj s batožinou. Zabuchli sa dvere a Lenkina mama hodila o zem šálku, ktorú držala v ruke. Zvuk črepov sa ozval aj na chodbe.

Lenka práve prišla na ubytovňu, vybavila si kľúče od svojej izbičky, v ktorej je len posteľ a malý kuchynský kútik. Toalety a kúpeľňa je spoločná pre viaceré izby. Čo viac môže chcieť, keď je na ubytovni za pár peňazí. Steny sú ošarpané, v ubytovni je zima, ale je tam pomerne čisto až na to, že je všetko staré.

„Tak nie je to žiaden luxus, ale stačí mi. Vždy lepšie Vianoce tu ako doma.“ Skonštatovala Lenka, keď sa obzerala po izbe.

„A u nás by si mala ešte lepšie Vianoce. Nechceš si to rozmyslieť ešte?“ pýtal sa Štefan.

„Nie, nie.“ Povedala skromne a usmiala sa.

„Ešte stále máš čas.“ Snažil sa ju prehovoriť Števo.

„Fakt nie, zavoláme si ešte večer. Pokojne už choď, ja si to tu nejako udomácnim.“ Povedala Lenka.

„Tak ja už teda pôjdem domov. Šťastné a veselé asi nebudú, ale maj ich hlavne šťastné a pokojné v rámci možností.“ Poprial a objali sa. Števo si tých pár sekúnd užíval a po chvíľke si uvedomil, že jej len poprial pekné Vianoce. Števo s Lenkou sa pozdravili a odišiel domov. Lenka sa šla pozrieť na toalety a kúpelňu, ako to tam vyzerá. Našla tam na zemi použitý kondóm a hneď si pomyslela, že tu to musí byť pestré. Sprchy boli staré, bolo ich päť vedľa seba a sprchovanie bolo rozdelené v časových intervaloch. Hodinu bol vyhradený čas pre sprchovanie žien a ďalšiu hodinu pre mužov. Kde to som, pomyslela si zúfalo. Keď šla späť na izbu, zbadala na chodbe asi o tri metre ďalej opretého chalana, ktorý bol asi o desať rokov starší od nej. Podvedome sa zastavila a on pohyboval jazykom sprava doľava. V tom momente sa zľakla a otvorila dvere do svojej izby. Zamkla. Stále na to myslela a mala veľký strach vyjsť z izby von. Pomyslela si, že naozaj mala radšej ostať doma pri rodičoch.

Števo bol na ceste domov a pred vchodom do krčmy ho zastavil Jozef.

„Počkaj, počkaj.“ Kričal na neho Jozef a kráčal zrýchleným krokom ku nemu.

„Dobrý.“ Pozdravil ho Števo. Jozef mu podal ruku a dal mu malú krabičku zabalenú v darčekovom papieri previazanú stuhou a malým ironickým odkazom Od Jožka.

„To je pre tvoju maminu. Daj jej to zajtra pod stromček.“ Povedal a Števo prikývol a chystal sa na odchod.

„Tak Števko, pekné sviatky a hlavne šťastný nový rok ti prajem. Aj v škole, nech hravo zvládneš maturitu. A pozdrav maminu.“

„Ďakujem, odovzdám, aj vám želám to isté.“

Večer sa Števo stretol s Lenkou na námestí. Vianočná výzdoba je každým rokom chudobnejšia a chudobnejšia, mesto šetrí. Dnes idú na vianočné trhy.

„Tak ako je na ubytovni? Asi poznám odpoveď.“ Napriek tomu sa spýtal Števo. Lenka ostala na chvíľu zaskočená.

„Stalo sa niečo? Si v pohode?“ spýtal sa jej.

„Áno, áno, som  v pohode. Ubytovala som sa... dobre.“ Povedala mu.

Ako sa prechádzali pomedzi stánky, všade bolo cítiť grilované mäso, klobásky, cigánsku pečienku a všetky vône dymu sa prekrývali s vôňami vianočného punču či vareného vína. Stánkari medzi sebou súperili a preto prichádzali s rôznymi netradičnými názvami. Dokonca lákali aj na nealkoholické víno, nad ktorým krútili ľudia hlavou, lebo si to nevedeli predstaviť. Okrem kolied bolo sa ozývali zvuky korčúľ z klziska. Momentálne nie je nikde ani snehovej vločky a to pred pár dňami nasnežilo viac, ako bolo treba. Povrch klziska bol preto umelo vytvorený a uspôsobený na korčuľovanie.

„Dáme si vínko?“ spýtala sa Lenka a Števo sa nebránil. Dali si po malom poháre vína a potom nasledoval štamprlík medovinky, mimochodom predraženej. Ku koncu si ešte kúpila Lenka „domov“ veterník a dala si zabaliť kapustnicu, aby mala na zajtrajší štedrý deň.

Keď sa Lenka vracala z vianočných trhov na ubytovňu, bolo takmer jedenásť hodín večer. Šla na izbu a počula za sebou zašuchotať. Okamžite sa otočila, ale nič nezbadala. Prezliekla sa do županu a zobrala si uterák a hygienické potreby. Keď vošla do hygienického bloku, pocítila na bruchu ruky. Bol to on, čo ho mala v čerstvej pamäti z poobedia. Otočil ju, oprel ju o stenu a strhol z nej župan.