Život sa ocitol v kŕči. Bezvýslednom, spomalenom, bolestivom. Keď človek nemôže konfrontovať tvoje oči snom, či zlom, čo je v tom, čo v zápale na oheň močí? Čo do diery hádže kúsky tŕnia, aby upchal rany, čo si spôsobila, čo som si spôsobila? Zbaviť sa zdania milovania a som duša hnilá a snilá... Nedvorím potenciálu, územie opačnej strany očí je mojim teritóriom. Vnímam vášnivú prenikavú žiaru rútiacu sa k mojim snom, nám dvom. Vyčkávam žialu. Úbohá a stratená, podvedomá masochistka, blúdiaca v betónovom lese, v tom zradnom, skutočnom lese. Javí sa katastrofálna čistka ako milosrdná, obrodná jeseň. Znovuzrodí ma alebo zanevrie? Zastaví moja duša na chvíľu mŕtvy život? Stagnujúca v budovaní stien skúmajúc, súdiaca, tehly podozrivo, oduševnená tým, čo viem, že smiem... ...nedočkavá zmien meniaci šedý deň.