V roku 1933 sa študenti ôsmeho semestra americkej unverzity bavili na pomerne častú tému: čo by oni by, keby. Konkrétne, že by precestovali svet, keby mali peniaze. No ale nemajú. Majú ich starí ujovia so zrakom mútnym na vnímanie krás cudzej krajiny, ktorých životný boj a skúsenosti unudili a urobili bezcitnými pre nové dojmy. Ozval sa vtedy istý Harris Franck, že s týmto zakoreneným názorom nesúhlasí. Veď čo sa môže stať človeku, keď putuje z miesta na miesto, ničím neviazaný. Nemá ísť len preto, že nie každá cestička je vydláždená? Franck nielenže nesúhlasil, on chcel dokázať, že má pravdu. Dokončil univerzitu a vycestoval do sveta.

Neviem, či sa to naozaj stalo takto. Každopádne tým Harris Franck začína svoju knihu, ktorá vyšla v roku 1936 aj v slovenskom preklade. Jeden exemplár skončil v roku 2008 na polici antikvariátu a odtiaľ  u mňa. Môže za to Československá grafická únia, ktorá vyzdobila obal knihy fotografiou japonského sedliaka s motykou na chrbte, ako sa s malou dcérou niekam poberá. Pod fotografiou bol názov Bez haliera okolo sveta, diel I. Kam tá dvojica ide, takto bez haliera? spýtala som sa a nakukla do knihy. Ukázalo sa, že ide do dielu II, pretože v prvom dieli sa Harris Franck dostal iba do Palestíny. A podal o nej cenné autentické svedectvo. Žiadna "krajina bez ľudí", ako ju maľuje sionistická propaganda, ale husto odíslené územie so zmesou náboženstiev.

Harris Franck, bystrý a cynický pozorovateľ, prináša popis naivných a mierumiloných domorodcov, ktorí zaboha nevedia pochopiť, prečo človek z bohatej krajiny, akou je Amerika, prichádza do takýchto zaostalých končín.

O pätnásť rokov neskôr boli palestínski indiáni, ktorí štedro hostili amerického cestovateľa a vyprevádzali ho až za mesto, kosení vtedajšími najmodernejšími zbraňami, ktoré sionisti dovliekli z Európy do Palestíny ako najefektívnejší nástroj etnických čistiek. Po prečítaní Francksovej knihy - napísanej v časoch, kedy sa mu ani nesnívalo o vojne a čo potom -  by musel aj blb neschopný rozmýšľať vlastnou hlavou pochopiť, že údajná snaha vyjednávať pred vznikom umelého štátu Izrael s domorodcami sú propagandistické reči. Pre palestínskych indiánov mali sionisti dve riešenia - flek pod drnom, alebo utečenecký tábor. A dnes koncentračné lágre, kde kontrolujú aj to, koľko vody Palestínčania vypijú.

Aj v takejto napohľad neškodnej cestovateľskej knihe sa človeku pripomenú drzé sionistické klamstvá.

 Harris Franck v popise ľudí, ktorých postretával cestou, rozhodne neplytval politickou korektnosťou. Či už to boli Francúzi, Švajčiari, či sýrski Arabi. Nevadí, nevadí. Ale za naturalistický opis mesta Tiberias by mal dnes na krku ADL a spolu s ňou obvinenie z antisemitizmu a koniec spisovateľskej kariéry. Tak si tu dajme citát z čias, kedy Američan nebol vycvičený izraelskou loby bezuzdne chváliť, alebo byť ticho.

"Tiberias je jedným z mála palestínskych miest so židovskou väčšinou obyvateľstva. Je to ľudská kaluž. V dverách chudobných domcov sedia na bobkoch mužskí s naolejovanými vlasmi, škaredé ženy, oblečené v otvorené, špinou stuchnuté kacabajky, brodia sa uličným svinstvom. Za nimi sa obšmietajú zafúľané deti, trpiace ošklivými chorobami. Desiatky holohlavých idiotov, s telami plnými vredov, sa bijú so psami o odpadky. Sú to "diablom posadnutí", v celom oriente dobre známi členovia ľudskej spoločnosti. Jedno arabské porekadlo hovorí, že v Tiberiade má svoje sídlo kráľ bĺch a byť kráľom všetkých bĺch v Palestíne, to je hodnosť význačnej dôležitosti. Dom Michaela Jakumiho, z ktorého oblokov sa ponúka krásny výhľad na jazero, bol vzorom čistoty. Roky a roky sa usiluje tento šľachetný potomok gréckych prisťahovakcov vtĺcť do detí obklopujúcich ho vyvrheľov trochu vedomostí, svetla a mravov. Na druhý deň som bol prítomný na vyučovaní a potom som sa vrátil do Nazareta." 

 Harris Franck aj fotografoval. Nie je to kvalitné, ale je to autentické.  

Včera som zazrela na Jakubovom námestí muža venčiaceho psa. Bol civilizovaný, psie výkaly pozbieral, vyhodil, kam patria a ja som sa takmer nahlas rozosmiala, lebo som si zas spomenula na Franckovu knihu o Palestíne:

"Moje dlhé líčenie radostí a predností potulovania sa po svete vyčarilo z bývalého šejka často zvolanie: Ma barafš (Nerozumiem)!.

- Istý Američan, pokračoval šejk ústami svojho (anglicky trochu hovoriaceho) potomka, - rozprával mi kedysi zaujímavú vec. Neverím tomu, lebo to nemôže byť pravda. Hovoril, že vraj v Amerike ľudia kupujú psov!

A už pri čírom zmienení sa o tomto smiešnom obchode celá spoločnosť okolo mňa padala od smiechu.

- To aj kupujú, odtušil som.

Dôstojný exnáčelník dostával od smiechu v tvári drobné kŕče a jeho okrúhly obličaj mal fabru ligotavej medi.

- Kupovať psov? kričal mnohojazyčný zbor jeho synov. - Ale NAČO?

Keďže som si sám v živote neodpovedal s uspokojením na túto otázku, bránil som sa inou otázkou.

- A akým spôsobom si zaopatríte psa vy, keď ho chcete mať?

- Keď chce niekto psa, odpovedal šejkov syn, utierajúc si slzy z očí, - nuž niekomu povie, a ten mu ho dá. Ale ktože by chcel psa?"

Som si predstavila, ako voľakedy v roku 1933 hovorím nejakej tunajšej prababke, že si ľudia v mestách psy nielen kupujú, ale dokonca po nich zbierajú hovná. A prababka sa od smiechu až zachádza, ako palestínsky šejk s jeho synmi.

Vtedy som si uvedomila, že aj Slováci boli ešte snáď pred storočím takí domorodí indiáni. Naivní a dôverčiví ľudkovia, ktorí si tiež všeličo museli vo svojej histórii vyžrať. Nech im slúži, rovnako ako Palestínčanom, ku cti, že neklesli na úroveň chronického viskózneho skučania a neprestajného rituálneho pripomínania si krívd, ktoré boli na nich spáchané.

I keď osud - ten bol k Slovákom predsa len o niečo priaznivejší. Nenasadil na nich hordu, ktorá by na ich likvidácii pracovala so systematičnosťou kyseliny sírovej.