Utorok – 29.7.2008

Neprechádzal som túto trasu prvý raz, no jej dĺžka ma napokon prekvapila. Avšak nijak nepríjemne. Spolu so sestrou sme mali jednoducho svoj deň a od prvej križovatky kúsok za Hrebienkom (ďalších 190sk na osobu v prdeli) sme so samozrejmosťou niekoľkonásobných návštevníkov tejto oblasti neúnavne a rovnako neomylne udávali tempo. Zastavili sme až pri dostatočnom náskoku, doplnili tekutiny a s úsmevom na perách sme sa vždy pohli ďalej v momente, keď nás ostatní dobehli. Samozrejme, naše zlaté mamičky nás brzdili aspoň natoľko, aby nás na občasnej rovinke mali na očiach. Priepasť medzi nami dvoma a zvyškom sa ukázala až na konci Veľkej Studenej doliny, kde sme pri spätnom obzeraní sa mali naozaj robotu vyzistiť, kdeže to kope svoje hroby zvyšok pelotónu.

I bolo ako bolo, s excelentným časom 11:25 sme prišli pod najväčšie stúpanie pri potoku. Dopriali sme hlavne zdecimovanej českej časti výpravy celých 20 minút, najedli dosýta a s povzdychom vyrazili do stupáku. Tu sa k nášmu rodinné okovy zhadzujúcemu špurtu pridal (tak trochu čakane)aj tatínek – tomu verte, že nie náš, ten druhý – ktorý mal jediný zo zahraničných zástupcov naozaj vynikajúcu kondičku. Bez problémov (ostatní v rovine velice relatívnej) sme sa dostali k akémusi malému plesu, našpliechali sme si ľadovú vodu na spotené tváre a všeličo iné (nie je 22.00) a čakali na chvost pelotónu, ktorý sa nám rozrástol na číslo 7. Pri celkovom počte 10 ľudí je to tragikomické.

Od tejto chvíle mi bolo definitívne jasné, že táto kombinácia osadenstva nebol šťastný nápad. Zo srandy sme si teda porovnali, kto vydrží s rukou vo vode dlhšie (15 – 20 sekúnd bol kritický okamih, ktorý keď prežijete, už je vám hej, pretože za touto hranicou sa už cítite ako v 25 stupňovej vode) a všetci svorne s menšími - väčšími trhlinami v organizácii pochodu  sa pobrali na poslednú časť  trasy. Zbojnícka chata sa zablysla neďaleko od nás už po pár zákrutách, a to je impulz, ktorý vás ženie vpred. My so sestrou sme sa od toho momentu nezastavili. Dorazili sme pochopiteľne v značnom predstihu a pobavene fotografovali tie ksichty, ktoré sa postupne k našim pozíciám dobre že nedoplazili.

Oduševnene sme zatlieskali tým, ktorí mohli celú cestu buď šlapať, alebo hovoriť (obe naraz nie)a nič sme príliš dlho neriešili, keďže chutnú polievku ponúkali chatárky aj tu. Pri prehĺtaní poslednej lyžice nám pri východe z chaty skoro zabehlo, keď sme si prečítali tie vtipné časy na tratiach, ktorými by sme pri totálne inej konštelácii pútnikov pokračovali. Škoda, veľkej trojke (nie, tatinka vystriedala sestra) sa išlo viac než dobre, bodaj by aj nie po včerajšku, takže nám 1:15 vzdialený Prielom rozhodne stál za to. Mýtus o nedeliteľnosti celej tejto perepute, ktorú sme vláčili zo sebou, však nepadol, a tak sme s bezradne pokrčenými plecami zamierili na spiatočnú cestu.

Po svižných dvoch hodinkách, kedy kolená dostali pri brzdení zabrať sme to zapichli v Starom Smokovci na lavičke, keďže spoje chodia vo veľmi chutných, takmer hodinových rozostupoch. A to máme v podstate vrchol sezóny. Veď koľaje sa vetvia na každej zastávke, obchádzať sa tie kreatúry, ktoré mi zďaleka nie sú tak sympatické ako staré rozhrkané električky so socíku, môžu pri každej vŕbe. Takže nastupovať,“ Geehrte Fahrgäste, Fahrkarte in Entwerter entwerten“ a poďme ho domov.

To však ešte bol vrchol dňa iba pred nami. Na najbližšej zastávke pristúpila jedna rehoľná sestra z nášho mesta, tak sme pokecali, že čo tu robí, jak klesajúca úroda burgyne ovplyvňuje jej respiračné problémy a pod. Pri dverách oproti však stál akýsi podgurážený párik asi 30 – 40 ročných chlapíkov, ktorí teda navzájom vyzerali prihriatejší akoby bolo v tú chvíľu vhodné. Chudera sestrička musela sledovať ako sa tí dvaja na seba nežne usmievajú a kecajú neprístojnosti. Mne bolo teda najtrápnejšie, a to som s tou situáciou nič nemal. Nevesta Kristova chvalabohu vystúpila na najbližšej zastávke a ja som začal so záujmom sledovať toto homo rande na úrovni v plnej tatranskej električke. Stále neviem, či bolo chlapíci naozaj teplí ale aj keď sa ani raz nedotkli, ich typicky homosexuálne tváričky vyzerali dosť hodnoverne. Škoda, že my máme tesne pred Popradom konečnú, bola s nimi sranda.

Večer sa starešinovia vybrali do Tesca na nákupy nevyhnutného vybavenia takej horskej expedície. Nenechali sme nič na náhodu, sestra pripísala do zoznamu melón a ja Gambrinus. Čo sa dialo v obchoďáku, neviem, no po príchode domov vyzerali drahé polovičky našich tatkov „nadšene.“ Najmä naša skvelá mater tomu (zase) dala a naši českí priatelia sa z jej rázovitého topoľčanského slovníka išli od smiechu potrhať. Melón, to je vám totiž hotový nepriateľ ľudstva, je to sladkasté, odporne „gebravé“ a navyše z toho stále kvapčí a všetci sme z toho celí lepkaví, no fujtajbl na druhú. V praxi to znamená, že sme si nášho nepriateľa ľudstva išli pekne zjesť von a na chvíľu sme sa zmenili na oblizujúcu sa ulepenú „zgerbu.“ Dopadlo to samozrejme presne podľa očakávaní zanietenej bojovníčky za melónové embargo na Slovensku (najlepšie v celej EÚ), no melón, to je kult, životný štýl a ten si nedáme. Našťastie máme podporu drvivej väčšiny obyvateľstva chaty.

Prognózy vraveli jasnou rečou už pri zostupe Veľkou studenou dolinou naspäť , a tak sme museli pripustiť ďalší oddychový deň. Pozorný čitateľ zbadá, že v podstate iba tento deň takým nebol. Musím sa pochváliť, že zajtrajšie dobrodružstvo napadlo práve mňa. Dunajec, to je asi hodinka po ceste IV. okresnej kvality smerom na hranicu s Poľskom. A tak bol cieľ jasný. Aby som nezaostal v kultúrnom vyžívaní sa,  za obeť padlo zo 15 stránok rozčítanej knihy, temne romantická gotika Nórov Tristania na dobrú noc a ďalší skvelý deň je za nami.

Streda 30.7.2008

Nasledujúce ráno sa nieslo v znamení dolámaných chrbtov, nôh a taktiež zlomenej maminej trpezlivosti, nakoľko malá sestra nebola ochotná v čase svojej „služby“ utrieť tú trochu riadu, čo zostala po raňajkách. Ja som si nechal včerajšie ponožky povalené pod kreslom, čo bol druhý koniec sveta hneď v to ráno. Inak panovala všeobecná harmónia a súlad po celý deň, k čomu nemalou mierou prispievalo aj krásne počasie.

V Červenom Kláštore sme sa s malými obavami „nalodili“ na tú škrupinku – naozaj to bolo iba akýchsi päť korýtok previazaných lanom, aby sa nám toto pseudoplavidlo uprostred rieky nerozišlo pod nohami. Hlavný pltník síce na rozdiel od mnohých svojich kolegov nebol odetý do goralského kroja, zato bol kopa veselá. Výzor zablúdeného českého turistu, ktorý v Tatrách už 3 týždne hľadá „Lomnickej Štějt,“ mu navyše na kráse a celkovom pôvabe, o dôveryhodnosti práve vyrieknutého  ani nehovoriac, zrovna nepridal. Predstavte si legendárneho Pepu Vojteka s umastenými dlhými vlasmi, navyše hustou bradou a fúzmi vo vyťahanej košeli a máte približnú predstavu ako tento charizmoš vyzerá.

„Toto, čo tu vidíte, by mal byť Dunajec... ...ja dúfam, že sme ešte na slovenskej strane, dúfajte so mnou... ...tá čečina na prove (naozaj luxusný názov pre kus dreva), to je na vence, keď niekoho utopíme.“ Každých 5-10 minút sa nezabudol kolegu na zadnom konci plte spýtať, či mu nedá mapu, že či ideme dobre. Asi v tretine cesty nezabudol pripomenúť, že ten pán pri tele vedľa neho, to je vrchný pltník a on dnes u neho robí skúšku. Verte, v tom momente nebol problém uveriť mu to.

Takže plť sa ľahko šmýka dolu vodou, pred sebou vidíme menšie pereje a obaja naši sprievodcovia sa začali zvláštne uškŕňať. Až za perejami som retrospektívne zistil, že prečo. Páni si zmysleli, že nás trocha vyumývajú a neváhali svižným tempom vbehnúť do rozbúrenej vody niekoľkokrát za celú cestu (v podstate všade, kde to bolo technicky možné). Nebudem to naťahovať. Napokon si to odniesol tato, ktorý bol umiestnený na okraji plavidla, takže takáto voda sa ľahko prevalila cez asi 20 centimetrovú stenu. Sandále s ponožkami boli nepoužiteľné, ruksak sa vykúpal tiež, samozrejme aj s maminými harampágami ako sveter, bunda, pršiplášť a pod. vo vnútri. Po ďalších citových výlevoch z jej strany na „nepodareného“ manžela, ktorý samozrejme mohol v tej chvíli za všetko sa demonštratívne obrátila a so záujmom si prezerala skaly na opačnej strane rieky a my sme sa snažili zachrániť, čo sa dalo. V prvom rade teda horalky a pod., veď čo tam po svetri našej mamky. „To máš za ten melón...!“ nezabudla dodať.

O niekoľko stoviek metrov nižšie nás doháňali poľskí kolegovia. Ani sme nevedeli ako, v každom prípade boli hneď pri nás (ich loďky majú zásadne polovičný počet turistov ako slovenské)a začala sa výmena tovaru tzn. počas krátkej chvíle si mohli manželia z oboch strán beztrestne meniť svoje polovičky za „lepšie kusy.“ Škoda, že nikto túto jedinečnú šancu nevyužil (akí to moralisti zrazu všetci), iba jeden Čech sa osmelil posadiť svojho malého potomka do „súperovej“ lode a na to, aký rev spustil ten sopliak, by bola cirkulárka málo, takže malý návštevník Poliakov rovnako rýchlo opustil.

No proste srandy bol ešte kopec, ale to by skončilo knihou. My sa posuňme v cestopise  ďalej a priblížme si udalosti po vystúpení z plte o 9 km nižšie. Tu ešte pltník poprosil našu mamu, nech láskavo pozdraví jeho deti a svojho manžela a nám nič nebránilo prenajať si bicykle a zviezť sa 9 km späť. Teda až na cenu. Povedali sme si, že radšej si za to posedíme v reštaurácii a pobrali sa peši. Tušíte aký to môže byť vôbec problém prejsť  tú trasu po rovine po vlastných? Ani ja som si to nemyslel... Okrem toho, že každú chvíľu sa bol niekto z nás kultúrne vyžiť za stromy (na území PIENAP, no a čo...)robili niektorým neplechu neposlušné chodidlá a večer to v základnom tábore zasa vyzeralo ako v lazarete. Po chemickej očiste všetkých zúčastnených nasledovali tradičné rituály – rozbalená mapa, odvážne ciele Veľkej Trojky a ich rezolútne znemožňovanie naplnenia našimi skvelými matkami, ktoré mali obe čo robiť každá vo svojej „poľnej nemocnici.“