Sedela som na lúke a so zaklonenou hlavou som cez zahmlené oči sledovala nočnú oblohu. Slzy mi tiekli po lícach a vpíjali sa do kašmírovej šatky, oviazanej okolo môjho krku. Ako som mohla byť taká slepá a nevšinla som si, že niečo nie je v poriadku? Keď sa teraz ohliadam do minulosti, mohla som na to prísť už dávno...ale teraz je už na to neskoro. Nemá zmysel obvinovať sa za to, čo sme spravili, keďže sa už nič nevráti do starých koľají. Uvedovala som si, že sa už nikdy neocitnem v jeho objatí...no aj tak mi v hlave vŕtala jedna otázka, na ktorú som nepoznala odpoveď: "Čo som urobila zle?"