Márius stál pred oknom svojej izby. Hneď po privítaní ho odviedli sluhovia do jeho komnát so slovami: „ Pripravte sa na večer." Nestihol sa ani zvítať so svojím bratom. Takže na planine Multus stretol tie tvory. Ako sa to len volali?, pýtal sa sám seba v duchu, Perennis no jasné. Podvedome sa usmial a pohladil jemný zamatový rukáv svojej tuniky. Vtom niekto zaklopal na dvere. „Vstúpte“ zvolal Márius. Dvere sa otvorili a vošiel do nich mladý chlapec ktorý mu ukazoval cestu k jeho komnatám. Úctivo sa poklonil a povedal: „Pane za chvíľu sa začne oslava,“ postavil sa, „prosím nasledujte ma.“ dodal a ukázal na dvere. Márius kývol súhlasne hlavou a vyšiel z izby. Veľká sála do ktorej ho priviedol mladý sluha bola naozaj veľkolepá. Steny boli zdobené honosnými látkami a kožušinami zvierat, strop bol naozaj vysoký z nádhernými ornamentami a prekrásnymi maľbami. Po celej sieni sa rozliehala hudba a vrava nespočetných hostí. Všetci sa tešili usmievali a smiali sa spoločným vtipom. Márius bol unesený krásnou vôňou ktorá sa šírila od stolov z jedlom. „Nemal by si stáť ako nejaký sedlák ktorý sa dostal na nesprávnu oslavu.“ Ozvalo sa spoza neho. Márius okamžite spoznal hlas svojho brata. Pousmial sa lebo bratovo večné napomínanie mu začalo chýbať. Už chcel niečo povedať no v tom mu napadla odpoveď ktorú by od seba sám nečakal: „Ja aspoň nechodím z tlupou divných zvierat.“ Márius sa otočil, aby si vychutnal prekvapenie na tvári svojho brata, no namiesto toho mu zamrzol úsmev. Vedľa Johna stál vysoký muž ktorý bol oblečený rovnako ako vodca Perennisov. Márius sa zakoktal: „Ja.... ja som...“ vtom sa vysoký muž rozosmial na plné pľúca. „Tvoj brat je naozaj veľmi milý.“ Dodal a znovu sa rozosmial. John len kývol plecom „On proste vie kedy má čo povedať.“ A otočil sa smerom k mohutným dverám odkiaľ všetci čakali na príchod kráľovskej rodiny.