Infanticída je v prírode pomerne rozšírený jav.

Keď napríklad lev zvíťazí nad doterajším alfa samcom v rodine, tak spravidla pozabíja všetky ešte kojené mláďatá svojho predchodcu. Toto zdanlivo kruté a pre rozmnoženie génov rodiny nezmyselné konanie má však veľmi konkrétny význam. Ak vyhral nad súperom, tak je silnejší, zdravší a má zrejme lepší genofond ako jeho predchodca. Samice, ktoré ešte koja sú neplodné a čas beží. Ak zabije ich mláďatá, môže ich skôr oplodniť lepším genofondom, čo je v konečnom súčte pre leviu rodinu výhodnejšie. Svojím spôsobom je to altruistický čin a zodpovedá Hamiltonovmu pravidlu pre príbuzenský altruizmus.

Prejavy infanticídy sú aj u druhu Homo sapiens pomerne bežné, aj keď sa nám to v našej západnej civilizácii na prvý pohľad takto nemusí javiť. Infanticída má niekoľko foriem a prejavov. Spravidla všetky podliehajú Hamiltonovmu pravidlu, pretože sa týkajú miery altruizmu, ktorú sú schopní rodičia na rozmnoženie svojich génov poskytnúť. Ide o formu plánovania rodičovských investícií.

Jeden z často diskutovaných javov v tejto oblasti, ktorý sa v nezmenšenej miere prejavuje aj v západnej civilizácii, je tzv. laktačná psychóza. Po narodení dieťaťa sa v niektorých prípadoch správajú matky nenormálne, cítia ťažkú depresiu, sú zúfalé, dokonca aj keď sú v usporiadaných pomeroch, a majú sklon dieťa zabiť, čo sa v niektorých prípadoch aj stane. Podobne ako u levov, aj tu sa dá vidieť konkrétny genetický význam takého „šialeného“ správania. Pokiaľ má matka z rôznych dôvodov pocit, že nedokáže dať dieťaťu potrebnú mieru rodičovských investícií na prežitie (opakujem POCIT, nie racionálne zdôvodnenie), tak je výhodnejšie, ak dieťa usmrtí a rozmnoženie svojich génov ponechá na priaznivejšie obdobie. Naši predkovia pravdepodobne boli často nútení hladovať, a to aj dlhšiu dobu, čomu nasvedčuje aj naša výrazná schopnosť ukladať zásoby energie v podobe podkožného tuku.

V období hladu je zrejme veľmi zlé, ak by dieťa vyčerpávalo dojčiacu matku. Vzhľadom na to, že vrodené mechanizmy na ochranu potomkov sú veľmi silné, niet sa čomu čudovať, ak sa zápas vrodených pocitových schém prejaví ťažkými depresiami novorodičky, často sprevádzanými psychotickými stavmi plnými náboženských blúznení a interpretáciami typu: oslobodenie dieťaťa z pozemského utrpenia do lepšieho sveta a podobne.

Nemusí však ísť iba o jav laktačnej psychózy. Novorodenecká infanticída býva prejavom aj kolektívnym v ťažkých časoch. Keďže ochrana potomkov je posvätná vo všetkých ľudských spoločenstvách, vedomé zdôvodnenie zabitia novorodenca máva najčastejšie podobu toho, že ešte nebýva považovaný za človeka. Napríklad Inuiti veria, že dieťa sa stane človekom až keď dostane meno, inde veria, že človekom sa stane až po prvom nadýchnutí, či po prvom zaplakaní, čo vytvára časový rámec pre infanticídu. Novorodenecká infanticída sa prejavuje v tradičných spoločnostiach v rôznej miere od nuly v afrických oblastiach, kde vládne tradícia odovzdania neželaných potomkov príbuzným kmeňom, po amazonskú oblasť, kde dosahuje až 40% novorodencov.

Viem si predstaviť, že niektoré čitateľky teraz nedôverčivo hľadia na tento text a vravia si, že: „no možno to tak je, ale v civilizovanej spoločnosti, ako je tá naša, kde zvíťazila ľudskosť to môže byť nanajvýš okrajovým javom“. Pravý opak je pravdou!!! Vďaka technológiám, ktoré sme si vyvinuli, sme na jednej strane schopní zachrániť aj 20 týždňového nedonosenca, na druhej strane ročne zabíjame milióny nepočatých detí a tisíce síce počatých, ale umelo potratených detí. Že to ešte nie sú už novorodenci je možné iba vďaka technológii antikoncepcie a pôrodníctva, ktoré nám interval pre infanticídu umožnili posunúť pred pôrod, a tak ľahšie odôvodniť, že sme nezabili človeka. Dokonca aj vedomé odôvodňovanie sa v princípe nezmenilo, predsa vajíčko, či plod "ešte nie je človek". Aj argumenty pre plánovanie sú v podstate rovnaké. Mladí ľudia vo veku okolo 20 rokov majú pocit, že aj keď sa tešia plnému zdraviu a komfortu, o akom sa iba sníva dvom tretinám ľudstva, je priskoro na rodičovský altruizmus. Predsa najprv treba vybudovať domov a potom až doň priniesť dieťa. Rozdiel oproti novorodeneckej infanticíde je iba v tom, že toto rozhodovanie je v oveľa menšej miere sprevádzané psychickým stresom, aj keď kto vie? Možno neustály nárast endogénnych depresií môže mať nejakú príčinu v odkladanom počatí.

Okrem novorodeneckej infanticídy poznáme aj iné formy. Jedna vyplýva z neistoty otcovstva. Pokiaľ otec vie, že nejaké dieťa je nemanželské, v priemere má k nemu výrazne negatívnejší pomer, čo u prírodných národov vedie k priamej a spoločensky akceptovanej infanticíde. Ale aj v našej západnej kultúre, kde bola tisícročia vražda tabuizovaná, sa podľa výskumov v priemere nemanželské deti stávajú častejšie choré, žijú v horších rodinných pomeroch a ešte donedávna (do 19. storočia) mali vyššiu detskú úmrtnosť ako manželské deti.

K infanticíde prispieva aj nízka kvalita potomka. Ak je dieťa postihnuté telesne, či duševne, tak vyžaduje vyššiu mieru rodičovských investícií a má nižší genetický zisk, teda v zmysle Hamiltonovho pravidla by mala byť nižšia priemerná úroveň rodičovských investícií. A skutočne, podľa viacerých výskumov tomu tak je. Najzreteľnejšie to vidíme samozrejme opäť v prírodných spoločenstvách, kde nie je brzdená infanticída kresťanskými (či inými) spoločenskými konvenciami. Spoločenské normy síce môžu znemožniť dokonanú infanticídu, ťažšie však zabránia zníženiu rodičovských investícií. Podľa jedného výskumu bol v roku 1984 podiel postihnutých detí prijatých do nemocníc po úraze týraním 60% oproti napríklad úrazom spôsobeným nehodami 21%. Z histórie poznáme aj riešenie nízkej kvality potomkov v antickej Sparte, kde postihnuté deti rituálne hádzali do priepasti.

Na záver kapitoly o infanticíde by som z rôznych jej foriem ešte vybral selektívnu infanticídu, ktorá mení pomer pohlaví. Napríklad ak je:

• u jedného z pohlaví väčší rozptyl v reprodukčných úspechoch a
• hlavne matky sú na tom rôzne v prístupe ku zdrojom, či vo fyzickej kondícii, 

tak je vysoká pravdepodobnosť, že sa vyvinie k potomkom odlišného pohlavia odlišný prístup. Tento obecný prístup sa nazýva podľa jeho objaviteľov Trivers-Willardov efekt. Napríklad ak je reprodukčný úspech mužov závislý od ich fyzickej kondície, tak matky, ktoré sú na tom fyzicky dobre, prípadne sú bohaté, budú uprednostňovať synov, do ktorých môžu umiestniť potrebné zdroje, kým matky, ktoré sú na tom horšie, budú uprednostňovať dcéry, pretože ich reprodukčný úspech je menej závisí od fyzickej kondície. Tento princíp môže naberať až extrémne formy infanticídy, ako bolo popísané na infanticíde dcér v indickej kastovnej spoločnosti, či naopak synov u kenského kmeňa Mukogodov. Vzhľadom na to, že v našej spoločnosti je dostatok zdrojov, sa táto forma infanticídy neprejavuje, pokiaľ nie sú extrémne podmienky dlhotrvajúcich vojen.