/Divadelné predstavenie Slovenského komorného divadla dňa 17.3.2006 v DPOH/

 

Už sme si akosi zvykli chodiť do divadla P.O. Hviezdoslava, kde sa nám v pravidelných intervaloch striedajú tváre bratislavských hercov, v bratislavských kostýmoch, v naštudovaní bratislavských režisérov a v dramaturgii bratislavských dramaturgov, zväčša  zamestnancov Slovenského národného divadla. Striedajú sa tituly a na týždenných plánoch sa striedajú termíny skúšok. Pre diváka zaslúžený stereotyp, pre divadlo zaslúžená letargia a pre ministra kultúry zaslúžený problém.

Možno si ani neviete predstaviť, že to ide aj inak. Dôkazom toho bola návšteva Slovenského komorného divadla z Martina, ktorá rozsvietila svetlá v hlavách divadelných fanatikov, ktorí si už, aj keď, neradi, zvykli na statočný priemer slovenskej divadelnej tvorby. Nemyslím to v zlom, ale predsa len, akoby sme v divadlách žili zaslúžený sen televíznych pondelkov z minulého storočia. Tentoraz sa v divadle DPOH vyvetralo a do hľadiska, ale najmä na javisko zavítal čerstvý vzduch.

Martinskí divadelníci neprišli naprázdno. Spolu s nimi do Bratislavy zavítal aj istý Bulgakov a nejaký Gombár. Medzi nimi je rozdiel merateľný obdobím jednej veľkej epochy komunizmu, ale vo výsledku sú si blízki, osobní priatelia, s podobným zmyslom pre humor, ale najmä zodpovednosťou za to, čo prejde ich rukami. Nechcem míňať váš , myslím tým čitateľov tohto článku, drahocenný čas, a tak život a dielo oboch nechám na odborné články, internetové  blogy a divadelné štúdie. Skutočnosť, že vzniklo naozaj nové, originálne, kvalitné ale aj úspešné dielo, s ktorým sa Martinčania, pol roka po premiére inscenácie predstavili bratislavskému publiku, je zriedkavý jav v našej kultúrnej pospolitosti. Všetci zúčastnení tvorcovia dokázali naplniť svoje ambície úspešne sa zviditeľniť v divadelnej branži. Ako to dokázali?

Divadlo je živý mechanizmus a jeho vzostupy a pády sú v rukách tých, ktorí sa o neho starajú. Ťažko preto jasne ukázať prstom, to je ten schopný riaditeľ, dramaturg, geniálny herec, ktorý sa o to postaral. Alchýmia úspechu je neraz pragmaticky skrytá za oponou divadla.

Rozhodnutie poskytnúť priestor nezvyčajnej postave v slovenskom dramatickom umení, Dodovi Gombárovi bolo rozhodnutím prezieravým a správnym. Sinergia vzťahu divadlo – autor – režisér sa v tomto prípade ukázala ako produktívna, šťastná súhra všetkých, ktorí si navzájom dôverovali. Čo priniesla?

Novela Michaila Bulgakova prepísaná autorom a režisérom v jednej osobe Dodom Gombárom DOG´S HEART (divadelná pitva) je prvá v sérii gombárovich bulgakovín. Ďalšiu inscenáciu Majster a Margaréta uviedol Dodo Gombár koncom minulého roku v Zlíne. Dá sa povedať že majster Bulgakov a Gombár sa našli. Akoby text novely napísanej v roku 1925 dopísalo alter ego spisovateľa a dramatika Bulgakova v dobe, ktorá práve takýto pohľad na život bez hrdinov potrebuje. Je akousi antitézou amerických hrdinských eposov s jasnými pravidlami a otrepanou koncovkou. U Bulgakova a Gombára niet hrdinov. V príbehu sa vynárajú postavičky, ktoré definuje doba v ktorej žijú. Svojimi ľudskými vlastnosťami sú stále rovnakí, len skutočnosti, do ktorých ich vrhá realita sa v pravidelných historických cykloch menia. Možno až punková filozofia There´s no future..... vystihuje podstatu pohľadu oboch. Zámerne používam slovo OBOCH, OBAJA, DVAJA, SPOLU, pretože z dnešného pohľadu by v prípade novely Psie srdce asi jeden bez druhého nestáli na doskách, ktoré znamenajú vyšší územný celok (?, zaslúžili by si tie väčšie,  svetové dosky). Originálne prerozprávanie príbehu doktora Preobraženského a jeho psa Šarika (v divadelnej podobe Broka) je dôkazom, že takáto cesta pre autora a režiséra prináša kvalitné ovocie. Táto fantazijná hra nezostala prilepená pri zemi. Svojimi ďalšími filozoficko-estetickými plánmi Dodo Gombár posunul, lepšie povedané dorozprával a dovysvetľoval Bulgakovovu ostrú satiru namierenú proti ľudskej priemernosti, nezodpovednosti, hlúposti, ktorá žiaľ neraz píše dejiny sveta. Nie je to len výsmech boľševizmu, ktorý je aj dnes neraz v činoch ľudí nesprávne onálepkovaný slovom demokracia, ale aj všetkým izmom, ktoré hlásajú vo svojich programoch zaručený návod na pretvorenie človeka. Zbytočne zo psa umelo a nasilu spravíš človeka, alebo lepšie povedané zo zopsutého človeka vygeneruješ poľudšteného človeka. Jeho podstata, materiál, kvalita zostáva nezmenená. Jednoducho zásahom zvonku to nefunguje.

Dodo Gombár sa v inscenácii martinského Slovenského komorného divadla predviedol aj ako geniálny režisér. (slovo geniálne, odvodené od slova gén,  je použité z nedostatku iného ekvivalentu – poznámka autora článku). Už od vstupu do hľadiska, ktoré sa okamžite stáva druhou polovicou scény sa divák stáva účastníkom verejnej skúšky divadelného súboru. Postupe, nenápadnými scénickými zmenami je vťahovaný do deja, až nakoniec ho pohltí zmysel prerozprávaného príbehu. Satirický text je počas celého predstavenia umocňovaný premyslenou prácou s hercom. Ten je nástrojom v rukách režiséra a realizuje neraz až komické režijné nápady, rytmus replík, zmeny nálad a prostredí. Presné obsadenie jednotlivých charakterov postáv je umocnené kreativitou samotných hercov, z ktorých bolo cítiť, že hrajú, nie za čiarku, ale s chuťou a presvedčením, že to stojí za to. Hádam jediný raz cez predstavenie si herci aj diváci vydýchli počas prestávky. Až záverečný výstrel z pušky preruší divadelnú ilúziu a vráti každého do reality. Ale to už je finále a nekonečné klaňačky a nekonečné aplauzy tých, ktorí si za tento zážitok zaplatili. Môžem vám povedať, stálo to za to.

 

V Bratislave, dňa 18.3.2006

 

Ľubo Belák