"Po dvojke sa radí trojka...pani vodička".  Takto to bolo na prvej hodine vodičáku. Vodičák už mám dávno. Preto tu "hádžem"  trojku a dôjdem aj do cieľa. Na koniec našej cesty domov. K vytúženej dovolenke.

Kde som to skončila???  Otvorila som si bránu na chalupe...sama. Vošla som ako prvá do tmavej chodby a len záblesk zapnutého TV hlásil, že môj milovaný synovček s frajerku pred naším príchodom ešte nezdrhli. Veď celá rodina nás má za hurikán. Kam prídeme, je nás plný dom...veľa vravy, hluku (moja kámoška hluchota) a až dve rozjašené deti. Ja  dobrovoľne priznávam, že sme fakt pošahaná rodinka.

Pre istotu a prevetívne kvôli infarktu som zaklopala na kuchynské dvere. Poriadne hlasno a dlho. Myslím, že náskok som im dala dostatočný.  Ale radosť z príchodu mi v okamihu položila ruku na kľučku dverí a tie sa otvorili...     "No nazdááár! Tak sme tu!"...zvolala som uprostred kuchyne. V izbe na posteli ležalo moje veľké prvorodené deväťdesiat kilové a dvojmetrové synovča. Pod perinou. Pohľad obrátil ospalo na mňa a ...nič!   "Milan?! Bodaj Ťa porantalo, to ani neprídeš tetke ruku podať ? Ja sa tu trepem  za rodinou 1700km a on  si leží v  posteli! Pivo máme???"  To veľké len zmrnčalo ako medveď na jar a s námahou sa vymotalo zpod periny. Frajerku, ktorú som doteraz nepoznala, nechal radšej prikrytú.   "Pivo nie je, veď tu je všetko na obed už zatvorené...v sobotu" odvetil "maco" v trenírkach.  "Ako zatvorené???!!!  až mi hlas  preskočil..."Milan, ja tu chodím dvadsať rokov a krčma je otvorená od rána do noci celé dni a pivo tam majú ako vody v potoku...toť pred barákom!!!"  To už sa za mojím chrbtom začalo pohybovať zvyšné osadenstvo mojej rodinky. Deti zvláčali tašku za taškou z auta. Nebolo im konca, však máme pred sebou štyri týždne dovolenky. Manžel prekročil prach kuchyne s otázkou: "Čo sa deje??? Čo nie je??"...Však skoro nič...len mi vyschla slina, ktorú som si pestovala celé tie hodiny už od Popradu.

Synovec nie je naša krv. Došlo mi to. Ale aspoň ruku podal, keď už v nej nemal pivo na privítanie...Aj jeho frajerku sme spoznali. Bohovsky krehučké blonďaté žieňa k takému mackovi. Ale protiklady sa priťahujú, že vraj..! My sme sa s mužom asi nepriťahovali...sme ako oheň a voda. Ja zahorím a on ma skropí.  Ja veľa rozprávam , on veľa premýšľa. Základ, že sa vždy zhodneme! Pravda vždy zvíťazí...

Tašky sme vybalili. Seba sme usadili. Aj keď  už skoro nebolo kde. Všade samé tašky a kuchyňa maličká.. Brána zatvorená, aj keď som v jednej chvíli myslela, že sa mi rozpadne už rovno v rukách.   Auto odparkované a len tíško vzdychalo po vyčerpávajúcej ceste. Ono už došlo, ani pivo nepýtalo. Však ani žiadne nebolo.                                                                         "No tak ulej dačo, na privítanou, nie??"  zase som podrypla.  "Dajakú dobrú slovenskú slivovicu...máš?"  Frajerka Marika pozrela na svojho macka Milanka. Zdola. Je menšia o jeden a pol hlavy. Od macka. Synovec iba stál naprostred kuchyne, hlavou sa skoro dotýkal starorodičovského stropu a hlesol: "My nepijeme slivovicu"...a odišiel do vedľajšej miestnosti. Máme tam špajzu i chladničku.                                                                                   "Marika nestihla dopiť..."  Na stôl postavil poloprázdnu fľašu vaječného koňaku!!!!!!!

Fakticky veľa toho nenahreším. Naozaj,  po pravde (a deti sú mi svedkom, aj keď sú v škole!), málokedy bohujem ...ako môj ocko. Ale teraz som už spustila, ako mi môj liptovský zobák narástol.          "Boha Ti Tvojho...Milan! Ty nevieš, čo sa patrí, keď Ti rodina z ďaleka príde, ešte sa Ti aj ohlási, chute a priania prezdradí, návod  dá...jóóóój, to si ma veru poriadne prekvapil. Akoby si z Liptova nebol! Z akej matere  vlastne si? To ja Tvoju mater poriadne vyobraciam, keď sem príde..."  Manžel sa rozrehotal, ináč sa to ani nazvať nedá...Dcére spadla od úžasu sánka (čelustná) a syn ani nezbadal, čo sa stalo. Pijačka nie som, ale slivovicu si dám vždy rada.  Keď dôjdem na rodné liptovské medze. Aj dcéra sa po mne udala. Od doby, čo sme ich povinne nadájali každé ráno štamperlíkom slivovice v ďalekom Chorvátsku...inému pitiu na chuť neprišla. Pri slove slivovica sa jej vždy rozžiaria zelené očká...

Pivová slina už bola aj zabudnutá. Slivovicová  akurát schla. Aj dcére, aj manželovi a mne ešte ťažšie. NO...riekla som a vytiahla z jednej z tých naších xy tašiek fľašu rumu. Bol do čaju. Ináč rum ani nepijem. Bol prvý po ruke. Prehrabávať po xy taškách sa mi za dobrým pitím nechcelo. "Tož nalej, keď sme si doniesli...Na privítanie, že sme sa vôbec stretli a že sme došli"... vzdychla som smerom k manželovi.  Tomu sa aj oči od prekvapenia odkrvili. Už vyzeral ako človek, nie ako úpír po dobrej párty. My sme boli radi. Že sme došli. Macko a jeho "Barby" tak nevyzerali. Asi chceli byť sami pod perinou.

Dali sme si na Liptove pár poldeci dobrého španieského rumu. Však vieme, čo sa patrí. Dovolenka môže začať. Roboty na chalupe je dosť. Podľa hviezd, ktoré presvitali cez strešné okno na manželovú posteľ, bude krásny deň. Aj keď nedeľa. Ale aj v nedeľu majú krčmu otvorenú. Hneď ako skončí posledná omša. Chlapi tu nevaria obed...idú na jedno chladené. Aby obed náhodou neostal ležať na žalúdku.  Aj my pôjdeme. Nie na omšu. Ale na jednu chmeľovú dobrú polievku. Keď už synovec s frajerkou "nenavarili".