Mt 18.15-17:Keby tvoj brat zhrešil [proti tebe], choď a pokarhaj ho medzi štyrmi očami. Ak ťa poslúchne, získal si svojho brata; ak ťa neposlúchne, vezmi so sebou ešte jedného alebo dvoch, aby všetko bolo zistené svedectvom dvoch alebo troch svedkov. Ak ich neposlúchne, povedz to cirkevnému zboru; ak neposlúchne ani cirkevný zbor, nech ti je ako pohan a colník.

Nádherné. Ak tvoj brat (alebo sestra) zhrešil, choď s kožou na trh a postav sa mu z očí do očí, neohováraj ho poza jeho chrbát, porozprávaj sa s ním medzi štyrmi očami. Písmo na iných miestach upresňuje AKO ho treba napomenúť. Napríklad: nehľadieť na neho cez brvno vo svojom vlastnom oku, nekárať ho za to, čoho sa dopúšťam sám, a možno aj vo väčšej miere.

A na inom mieste je azda najvýstižnejšie odhalený správny postoj: umývať mu nohy, nie hlavu. Pokoriť sa pred ním, nevyvyšovať sa nad neho. Očisťovať jeho „chodenie“ vo viere, nie ponižovať jeho myslenie. Slabších vo viere a ujímajte a nie aby ste posudzovali jeho zmýšľanie, hovorí Písmo. Alebo: ak si myslíš, že stojíš, dávaj pozor, aby si nepadol aj ty.

Napomínať ho s túžbou získať ho pre Krista, nie zosekať ho kvôli jeho hriechu. V gréčtine sa slová napomenúť a povzbudiť dajú prakticky zamieňať. Účelom napomenutia má byť priviesť človeka ku Kristovi, nie ku pokániu. Častokrát, keď sa snažíme človeka usvedčiť z hriechov (čo je práca Ducha Svätého a nie naša), spôsobujeme akurát to, že sa zatvrdí, pretože ho pozraňujeme. Božie usvedčenie je ale radikálne iné. Vždy, keď mňa Boh usvedčil z hriechu, tak mi zároveň dával mocne prežiť aj to, že ma miluje a prijíma bez ohľadu na to, aký som. A to ma vždy zlomilo.

Mám skúsenosť, keď ma raz prišiel napomenúť jeden manželský pár za to, ako som vystupoval v spoločnosti, čoho svedkami boli. Nebolo to vôbec príjemné počúvanie. Ale Pán mi dal milosť, aby som sklopil uši a mlčky počúval. A nakoniec v srdci uznal, že to bolo naozaj tak, ako mi hovorili.

Niekedy ten, koho napomíname, nedokáže prijať tvrdú pravdu, ktorú sme mu priniesli. A tu by som podotkol, že nie vždy musí byť problém, prečo napomínaný nedokáže prijať napomenutie, vždy na jeho strane. Môže byť, že problém je v tom, AKO napomíname. Možno sme príliš tvrdí, možno vidíme len hriech a prehliadame zranenie, ktoré je koreňom toho, čo ten človek prežíva a prečo koná tak, ako koná.

Preto, keď vás bude niekto napomínať, vážte si tých, ktorí starostlivo volia slová, keď vás napomínajú. Svedčí to o tom, že vás nechcú raniť ale pomôcť vám.

No napriek tomu si myslím, že napomínanie v cirkvi nefunguje celkom tak, ako by malo. Písmo totiž hovorí jednu zvláštnu vec. Vec, kvôli ktorej som začal túto tému:

1Tim 5.20: Tých však, čo hrešia, karhaj pred všetkými, aby sa aj ostatní báli.

Kontext hovorí o STARŠÍCH vo viere. O tých, ktorých zvykneme v súčasnej podobe zborov a farností nazývať svojimi autoritami. Autority máme karhať VEREJNE!

To je hustá kaša. Ba priam steak, pekne krvavý. Potečie krv! A veru aj tečie. Je X kresťanov, ktorí vám môžu potvrdiť z vlastnej skúsenosti, že napomenúť autority, a nemusí to byť ani verejne, je podľa mnohých starších vzbura.

Pozrite sa na aféry okolo RKC. Je nežiadúce karhať klér za ich hriechy. Stáročia a stáročia všetko ututlávajú.

Ale nehovorím len o RKC.

(Aby ste si nemysleli, že som nejak protikatolícky zameraný. Vôbec nie. To, proti čomu kážem, sú bludy a lži, ktoré sú predkladané bez ohľadu na to, v akej denominácii sa to deje.)

Aj v znovuzrodeneckých zboroch, či už protestantských, evanjelikálnych, letničných či iných, všade je toto podobné a často sa vyskytujúce. Napomínať autority je zväčša prezentované ako vzbura.

Ale povedzte mi potom, ako sa to líši od doktríny o neomylnosti pápeža, keď si nikto nemôže slobodne myslieť a vyjadriť svoj názor, že pastor je mimo Ducha Božieho? A čo keď sa aj mýli? To sa nemôže ani opýtať?

Nuž, tancujeme na tenkom ľade. V článku Autority však píšem, ako tomu verím ja – autority napomínať treba. Ak svedčia proti staršiemu dvaja alebo traja, mala by celá cirkev veľmi pozorne počúvať, čo hovoria.

Ale prečo verejne? Odpoveď na túto otázku zodpovie množstvo iných otázok. Napríklad, prečo autority v dnešnej cirkvi môžu tak manipulovať s ľuďmi, prečo môžu ohýbať učenie ako sa im zachce, a konieckoncov aj to, prečo je cirkev stále rozdelená na klér a laikov.

Odhliadnuc od RKC, kde táto otázka neprichádza do úvahy, sú špeciálnou kategóriou manželky pastorov. Ženy, ktoré stoja v pozadí. Ženy, ktoré vedia o mnohom, tvária sa však, ako by nevedeli o ničom. Na tomto mieste chcem vzdať úctu a česť všetkým tým manželkám pastorov, ktoré nespadajú do pomyselnej šablóny, ktorú tu vykresľujem.

Mnohokrát je však cirkvi vlastný zvláštny fenomém kresťanských manželiek, a prevažne manželiek pastorov.

Je absolútne neodškriepiteľné, že žena od vyhnania Evy z raja má v sebe skrytú túžbu po moci ovládať muža a využíva k tomu svoje ženské zbrane. Niekedy sa táto túžba zvrhne, obzlášť vtedy, keď žena veľmi miluje svojho muža, že cíti potrebu sa ho zastávať aj tam, kde by nemala. Snaží sa manipulovať situácie i ľudí, aby jej hrali do karát a prijali jej videnie vecí. Používa k tomu manipuláciu manžela, alebo útočne bráni jeho postavenie.

Toto je diablova pasca, na ktorú by si mali mnohé manželky pastorov dávať pozor. Ale nielen tie.

Toto isté sa vyskytuje aj v RKC, keď (prevažne ženy) cítia potrebu hájiť svojich farárov, či pápeža. Alebo dokonca pannu Máriu.

Nie je to iba záležitosť tela. Je za tým skrytý démon, ktorý sa volá duch Jezábel, pomenovaný podľa manipulatívnej manželky kráľa Achaba. Jezábel, ktorá zavádza matriarchát a degraduje tak postavenie mužov, Jezábel, ktorá poštvala ženy do emancipácie, boja proti mužom, namiesto toho, aby ženy našli správne miesto pri mužoch ako ich najdrahší poklad. Bolestnou skutočnosťou, že na Slovensku šarapatí duch Jezábel je preukázateľné v množstve mužov, ktorí radšej trávia zvyšok dňa po práci v krčmách a baroch, než pri svojej žene. Utekajú.

Nie je to ale iba vina žien. Ako mi povedal môj vzácny braček, bývalý pastor – Jezábel má priestor tam, kde je Achab. (Povedal mi to v situácii, kedy mi Boh ukázal, že do môjho manželstva zadrapol duch Jezábel svoje drápy, a mal pravdu - žil som vtedy ako Achab). Aj muži nesú svoj podiel viny, a tým, že utečú, zodpovednosti sa nezbavia.

Vráťme sa ale k napomínaniu.Dovoľte mi spomenúť príklad napomínania, ktorý sa naozaj udial:

Poznám kresťana, zo zboru, kde sa kládol veľký dôraz na podriaďovanie sa autoritám, ktorého prišla k nemu domov napomenúť manželka pastora. Ten kresťan si sadol na gauč spolu so svojou maželkou, očakávajúc napomenutie. Vtedy však pastorova manželka spravila niečo veľmi neobvyklé – vyhodila domácu z izby, že neprišla za ňou, ale iba za jej manželom. Ten – ako mi je známe – si napomenutie vypočul bez slova, úplne ochromený tým, čo sa udialo.

Viete, čo si o tomto myslím? Tá pastorova žena vôbec nešla príkladom poddávania sa autoritám, keď prišla napomenúť cudzieho muža do jeho bytu bez vlastného manžela, ktorý by mal prikryť svoju ženu svojou autoritou a bol svedkom toho, čo povedala. Možno o tom ten pastor ani dodnes nevie.

Tu však príbeh toho môjho známeho nekončí. Títo manželia chceli ísť za svojim pastorom, spýtať sa ako sa veci majú, čo naozaj robia alebo vidia zle. Odhliadnuc od toho, že pastor bol manžel dotyčnej osoby, chceli sa spýtať svojho pastiera aj na to, či spôsob napomínania bol v poriadku.

Manželka pastora však pochopila, čo chcú urobiť a postavila sa im do cesty so slovami: „Nedovolím vám, aby ste sa postavili medzi mňa a môjho muža. Nebudete nás rozdeľovať.“

A tam snaha toho manželského páru stroskotala. Odvtedy nemali možnosť pýtať sa.

Poznám ten manželský pár a som presvedčený, že naozaj nevideli možnosť, ako si veci vzájomne vyjasniť.

V iných zboroch je praxou nenapomínať ľudí, veď sa nestaráme DO ľudí, ale O ľudí, ale celé to má potom taký dopad, že sa kázne formujú aj ako napomínanie nekonkrétnych osôb. A každý je v strachu, či sa to netýka jeho.

Možno si poviete, že toto sa nestáva v každom zbore. Stáva, takmer v každom. Poznám X prípadov. A budem rád, ak do komentárov k tomuto článku napíšu takí, ktorí majú podobné skúsenosti.

Toto isté sa deje aj v RKC. Napomenúť autority je nemožné! Ak to urobíte medzi štyrmi očami, stratili ste priazeň svojho farára, a chráň vás Boh urobiť to verejne!

A veľmi ľahko sa môže stať aj to, že budete – hoci nemenovaní – predmetom nedeľných kázni o tom, ako sa nemá žiť.

Nuž, všetko to svedčí len o jednom – autority, ktoré nie sú schopné prijať napomenutie, nemajú na tom mieste, kde sú, čo robiť.

Kráľ Dávid sa nezdráhal prijať napomenutie od proroka Nátana a verejne sa pokoril vyznajúc svoj hriech. Kiež Boh dá cirkvi takých starších, ktorí sa vedia pokoriť.

Keď bude v cirkvi fungovať verejné napomínanie starších - autorít, prinesie to bázeň v tom, čo kážu a ako žijú aj ostatným, ktorí stoja v autorite. A zmení sa veľmi veľa.

Na záver by som rád povedal pár slov k mojej osobe a pohnútkam, prečo píšem veci, ktoré píšem. Koho to nezaujíma, nemusí túto pasáž už čítať.

Takže. Tým, že som začal písať, som si narobil dosť nepriateľov. Mnohí si myslia, že sa vydávam za proroka, učiteľa, alebo že sa snažím nejak realizovať. Zdá sa to logické.

Iní sú pohoršení tým, ako slobodne súdim veci a ako ostro a nekompromisne zaujímam postoj k určitým veciam.

Týmto všetkým by som rád povedal len pár slov: Nie som dobrý kresťan a ja to viem. Mnohokrát som padol v živote, v skutkoch aj vo viere. Bol som v takých hlbinách hriechu, aké možno väčšina z vás, vďaka Bohu, nikdy nezakúsi. A vôbec na to nie som hrdý. Všetko, čo mám, je len milosť Pána Ježiša. Nesnažím sa vydávať sa superkresťana, dokonalého a bezchybného. Naopak. Ak pozorne čítate všetky moje články, vyznávam v nich aj svoje pády, hriechy a slabosti.

Častokrát som zlyhal ako manžel, ako otec, ako zamestnanec a hlavne – ako kresťan.

Ak ma chcete obviniť z nejakého hriechu, ktorý som spáchal, nič ľahšie na svete asi niet. Ktorýkoľvek hriech vás napadne, pravdepodobne bol v mojom živote. Aj v súčasnej dobe bojujem s niektorými.

Nepíšem moje články preto, aby som si pripadal lepší, ani preto, aby som sa tváril, že viem viac ako iní, alebo aby som sa realizoval. Mne stačí milosť môjho Pána.

Ale dal mi čosi viac. Dal mi bolesť za Jeho Nevestu.