Moja dcéra chodí na folklór. Má to rada. Má rada aj normálne pesničky, ale tie folkloristické tiež. Aj moja žena. Aj ja. Minule sme sedeli v záhrade a spievali sme si.

Došli sme ku krásnym pesničkám z Gemera. Z konkrétnej gemerskej dediny. Pochádza odtiaľ naša dobrá (ženina najlepšia) priateľka a pár vysokoškolských prázdnin sme tam aj strávili. Pekný kraj a hlavne tie pesničky. Možno poznáte: Ej javor, javor zelený, aký si pekný rumený .... Paradoxne najkrajšie spomienky na gemerské pesničky mám z miesta vzdialeného stovky kilometrov.

Bol som na vojne v malej sudetskej dedinke pod starým hradom. Moja žena s priateľkou prišli za mnou na niekoľko dní stopom. Išli sme v noci od hradu k dedine a pod viaduktom začali dievčatá dvojhlasne spievať. Gemerské. Aj ten Javor. Myslím, že to muselo byť počuť až domov na Gemer. Do sudetskej dediny to bolo počuť určite. Rozsvietili sa okná a potom sme už radšej boli ticho.

Po druhý krát ma dostali gemerské svadobné. Ej, mamiško, serdeško me bolí ... Ale aj Javor bol. Priateľka sa vydávala. Svadba bola na samote. V drevenej jedálni pre lesných robotníkov. Bolo tam všetko z tradícií. Aj kone s drevom a kočišmi, ktorým sa platilo priepustné aj polnočné spevy. Vtedy z kuchyne vyšli aj kuchárky a to bol úplný folkloristický natural. Prirodzenejšie a krajšie to ani nemohlo byť. Najkrajšia svadba na ktorej sme boli a to myslím aj na tú našu.

Dnes som bol v kaviarni na rannú dávku kofeínu a noviny. V Sme-čku, vo víkendovej prílohe je rozhovor s folkloristom Viliamom Gruskom. O krajine, ktorá zarastá burinou. Je tam príbeh, ktorý by v Amerike dávno sfilmovali. Vlastne by ho asi sfilmovali všade. Ten príbeh poznám. Je presne z tej gemerskej dediny o ktorej píšem. Kedysi, ešte za socializmu, tam starší Róm zabil „bieleho“ chlapca. Poznal som z dediny inú verziu, než o akej hovorí Gruska, ale to nie je dôležité. Faktom je, že po tej vražde dedinčania Rómov vyhnali. Buldozérom im zrovnali osadu. Dodnes tam nežije jediný Róm. O tom príbehu sa nikdy nikde nehovorilo. Z dediny pochádzalo priveľa straníckych funkcionárov. Tu sa moja verzia príbehu končila. Gruska hovorí o pokračovaní. Celú osadu vysťahovali až do Olomouca. A po dvanástich rokoch tam zrazu vystupoval folklórny súbor „rodákov“. V amfiteátri boli len tí vysťahovaní Rómovia a policajti. A nič sa nestalo. Nič. Len Rómovia spievali s rodákmi. Gruska to povedal nádherne ... „pri speve zo svojej pamäti vygumovali všetko zlé“. Je to neuveriteľný príbeh. Ale rozumiem mu. Počul som tie gemerské pesničky a vždy ma dostali. Keď spievali aj Ej, javor .. nič iné sa stať nemohlo. Je to neuveriteľná pesnička.

Každý rok chodievame na rodinnú stretávku. Nie je to stretnutie našej rodiny ale stretnutie našich „spriatelených“ rodín. Už roky sa takto, raz za rok, stretávame spolužiaci z vysokej školy. S rodinami a deťmi. Z celého východu. Je nás dosť. Vždy je problém zohnať primerane veľkú chatu. Udržiavame to už roky a chodievajú všetci. Pre nás je to najkrajší víkend v roku. Príde aj priateľka, ktorá stále žije na samote, kde bola tá neuveriteľná svadba. Vždy máme jediný problém. Hoci je nás ako maku, v podstate nikto nevie hrať na gitaru a tak tam chýba to tradičné priohníčkové spievanie. Tohto roku však presvedčíme Beu aby zaspievala Javor. A aj iné. Povedali sme si to už v tej záhrade, kde sme gemerské slová lovili z pamäti. A ešte príde aj Aniak. Tá pozná rusínske. A Gaba. Spieva v súbore. A aj naša dcéra. A aj ja. Možno. Ticho – len pod fúz. Spievať totiž neviem, mám hudobný hluch, len ten Javor ma vždy dostane. Aj na tej záhrade ma pred týždňom dostal. A aj dnes v kaviarni.