Prišiel si za mnou z výšky času

Objal moje skrehnuté telo

Jesenným podvečerom schladené

Studené ako pred smrťou

Cítila som tvoju silu aj keď viem

Že nemáš dôvod ma posilňovať

Že som už veľká a nemám čakať

Na slová útechy či pomoci

To Ty si odišiel príliš nečakane

Zanechal si len stopy svoje v nás

V našich dušiach, srdciach

V našich neutíchajúcich spomienkach

V očiach slzy nás neustále pálili

Nevyslovili sme slová „neodchádzaj“

Hoci v mysli sme ich stále mali

Ale vedno tušili sme správne

Že od steny truhly sa odrazia

A ako bumerang sa vrátia späť

K nám smutne stojacim okolo Teba

Pri poslednej smutnej rozlúčke

Odišiel si v nenávratno ďaleké

Oči tvoje aj keď zatvorené na veky

Predsa vidia čo vidieť musia

Preto teraz tie otázky mi kladieš

Na vysvetlenie moje sa pýtaš

Nepýtaj sa ma na život môj

Neviem prečo je všetko tak

Po pravde ani odpovedať neviem

Život je skúška naša najťažšia

Prepletená nečakanými udalosťami

Náhlymi zmenami, i očakávanými zvratmi

Veď to poznáš aj Ty sám

Prešiel si ním v dobrom aj v zlom

Neviem Ti dať odpoveď na otázky

Keď nie všetko závisí iba odo mňa

Prosím, nepýtaj sa ma na život

November 2008