predchádzajúce časti







Roman bol šťastný. Vo svojej podstate bol šťastný. Mal väčšiu časť z toho,po čom tak veľmi túžil. Mal Táňu a Mateja stále pri sebe. Vždy,keď chcel. A on chcel vždy. Akurát,že vždy sa nedalo. Musel sa postarať aj o svoju hendikepovanú sestru. A tak behal medzi dvoma domácnosťami a strachoval sa o dve ženy svojho života.

Vedel,čo by vyriešilo túto situáciu. Ako dobre to vedel. Len.. Nemal odvahu zopakovať Táni to,čo jej povedal toľko rokov dozadu a zopakoval pred jej manželom,keď spolu sedeli za stolom v ich kuchyni. Nemal odvahu ani silu. Táňa bola čerstvou vdovou, navyše ženou čakajúcou dieťa muža,ktorého pochovala. Roman nevede predpokladať,ako by zareagovala. A tak v strachu,že by sa stiahla, radšej to neriskoval. Veď.. Bolo im takto spolu krásne. Aj keď,isto by im bolo krajšie v jeho dome, pod jednou strechou.. Ako manželom..

- "Nad čím premýšľaš?" - Táňa si zťažka prisadla k nemu do pohodlného kresla. Roman vytrhnutý z krásnych predstáv mal roznežnené oči. Pozoroval Táňu a premýšľal,či priznať pravdu,alebo si ju nechať pre seba. Bola prekrásna. Práve sa prebudila,oči ešte mala zastreté spánkom a dal by ruku do ohňa za to,že sa jej snívalo niečo príjemné a nežné. Bola na pohľad nežná a hebká,ale reakciu na jeho myšlienky vyčítať z nej nevedel.
- "Nad životom" - povedal Roman zachrípnuto. - "Nad tým,čo sa všetko stalo,kde sme boli a kde sme teraz. Nad tým,ako sme si vpadli do života,a ako dlho ním už kráčame spolu. Spolu a predsa sami. Nad tým,že som šťastný,že môžem byť s vami." - Táňa ho tíško pozorovala. Roman netušil,že vo svojich myšlienkach opätovne prežíva to,čo s ním zažila v noci. Vo sne. Že si ešte stále pamätá jeho dotyky na svojom tele. A že ju hrejú. Že túži,aby sa jej dotýkať nikdy neprestal. Zaliala ju silná túžba dotknúť sa ho. Neprekonateľná túžba schúliť sa mu v objatí a nechať sa rozmaznávať týmto mužom,ktorý ju rozmaznával už toľko rokov. No nikdy nie až tak,ako teraz zatúžila,aby to urobil. Táňa sa spamätala a náhle sklopila oči zapýriac sa a dúfajúc,že si to Roman nevšimol.
- "Ale?...Cítim tam "ale", Roman.." - opýtala sa s pohľadom zapichnutým do podlahy.
- "Viem..Vždy si to "ale" vedela vycítiť" - Roman mal v hlase úsmev a potláčané vzrušenie. - "Ale na "ale" je ešte čas.."
Táňa pomaly dvihla hlavu a zadívala sa na neho. A odrazu jej bolo jasné. Cíti to..Roman to cíti..A cíti to isté,čo ona..Zaliala ju obrovská vlna tepla a chuť presadnúť si k nemu a objať ho. Rukami sa zaprela do operadiel kresla,no vtom ju strašná bolesť priklincovala späť..Táňa vykríkla a Roman vyskočil vystrašený náhlym stavom...Po piatich minútach mu došlo..

Táňa ide rodiť..