Konecne po velmi dlhej dobe som sa mohla dostat zo skoly, intraku a Bratislavy domov. Tesila som sa ako mala na rodinku, kamaratov, normalnu stravu a ozajstnu kupelnu.

Cesta vlakom zbehla celkom rychlo, ale cítila som sa nesvoja. Nieco mi nehralo. Jeden moj zub trosku pobolieval.  Nevenovala som tomu pozornost. "To prejde, asi som to zasa prehnala s cukrom" , myslela som si. 

Domov som prisla za tmy rodinka uz spala. Dala som si sprchu a sla do postele.

Ráno som sa zobudila na telefonát mojej mamky. Ked som prilozila ruku k tváry nieco mi nehralo. "Nemám jedno líce vacsie?" , vyskocila som s postele a bezala pred zkadlo.

Skoro ma traril slak. Polovicu tváre som mala totalne opuchnutu a modru. Oko sa stratilo pod tym velkym hnusnym licom a zostala po nom len ciarocka. Chcelo sa mi plakat, ale slzy by nemali kade vytekat tak som to odlozila na neskor.

Chytila ma panika. Dotrepala som sa k zubarovi.  Sestricka otvorila dvere "No podte vy, slecna opuchnuta." Uz som sa nebála ani bolesti, vrtania nicoho. Vsetko co som chcela bolo dostat svoju tvár do povodneho stavu. 

Zubar sa mi pevrtal asi az do lebky. 

Milujem narkozu. :) 

Cely cas, ktory som chcela stravit vonku s kamosmi , ktorych som nevidela milion rokov som si uzila doma. Nervozna. Bala som sa ,ze to neodpuchne, ze sa to zhorsi, umriem na nejaku zahadnu hroznu zubnu chorobu. Cely tyzden som stravila medzi styrmi stenami. Ale uz mi to bolo jedno, len nech to zmyzne.

A stalo sa. Nastastie.

A viete co sa este stalo?

Viete preco dnes vecer nie som vonku, ale pisem blby blog, ktory si mozno nikto neprecita?  

Recidíva.

Po mesiaci som sa vcera vratila konecne domov. Dnes rano som sa znova zhrozila a bezala k zubarovi.  

Najsmutnejsie na tom je,ze si nevymislam.

dokelu...