Štvrtý kráľ
Nebo sa odpradávna snažilo dorozumieť s ľudstvom rečou hviezd. Bolo to tak aj v čase, keď sa mal narodiť v Betleheme Mesiáš. Vtedy Boh prikázal najjasnejšej hviezde z nočnej oblohy, aby zasvietila do kráľovských okien na štyroch stranách sveta. Hviezda Stvoriteľov rozkaz poslúchla. Žiarila silno a prenikavo, tak jasne, že ju bolo vidieť vo všetkých kútoch zeme. Zbadali ju aj vládcovia severného, južného, západného a východného kráľovstva, Baltazár, Melichar, Gašpar a Dobroslav. Zvolali múdrych hviezdopravcov, aby im reč hviezdy preložili. Po dlhom skúmaní mudrci prišli na to, že sa králi majú ísť pokloniť práve narodenému dieťatku z Betlehema, ktoré sa stane Pánom sveta.
„Topánky s pevnou podošvou!“ hovorí prvý z radcov. „Cesty sú prašné a plné kamenia! Budete potrebovať stovky, ba čo, tisícky topánok!“
„Dajte im na podošvy vyryť citáty z múdrych kníh!“ navrhol druhý radca. „Mali by ste čo čítať, bez toho, aby ste brali knihy so sebou!“
„Podošvy podkujte rýdzim zlatom, aby sa na ne dobre rylo!“ radil im tretí radca.
„Nezabudnite na šaty!“ ozval sa štvrtý radca. „Šaty zo vzácnych látok!“
„Najzvácnejší je hodváb,“ chcel sa blysnúť svojimi vedomosťami piaty radca, "„preto by mali byť všetky šaty z hodvábu! Potrebujete na každý deň iné, vaše jasnosti, pretože taká cesta potrvá aspoň rok!“
„Ja by som navrhoval pečené prepelice a udusené bažanty!“ poradil šiesty radca. „Šaty z hodvábu a topánky s podošvami zo zlata sú nanič, keď nieto čo dať do úst!“
„Tak je!“ prisvedčil siedmy radca, a doložil: „Možno by bolo najlepšie vziať aj poľovníkov, čo by tie prepelice strieľali, a kuchára s kuchtíkmi, ktorí by ich varili!“
Traja králi svorne uznali, že radcovia im dobre radia. Pozvali najchýrečnejšie šičky a dali im šiť šaty z hodvábu. Obuvníci zas šili topánky, zlatníci vyrezávali zo zlata podošvy a rytci na ne ryli citáty z múdrych kníh. Keď boli šaty a topánky hotové, sluhovia ich naložili do okovaných truhlíc. Baltazár povedal:
„Je čas ísť, bratia… Musíme nájsť narodeného Pána sveta!“
Rozhojdala sa, aby sa vyšvihla tam, kde mala svoju posteľ: do súhviezdia rýb. Boh ju však zastavil a povedal:
,,Musíš sa stretnúť s tou karavánou. Chcem vedieť, aký dar dajú králi narodenému Pánovi sveta. Zostúpiš na cestu, po ktorej pôjdu a spýtaš sa ich na to.“
,,Ach, Pane,“ zľakla sa hviezda. ,,Moja stará mama mi rozprávala, že keď sa niektorá z hviezd dotkne zeme, premení sa na úbohú žobráčku. Ochráň ma od takého údelu...“
Božiu vôľu však nejde zmeniť… Keď sa hviezda pozrela Stvoriteľovi do očí, voľky nevoľky musela poslúchnuť. Zletela strmhlav z oblohy. Len čo sa dotkla prachu zeme, premenila sa na žobráčku. Netrpezlivo vyzerala karavánu. Čakala dlho, celý deň, až kým sa nezotmelo, no ani potom sa troch kráľov nedočkala. Tí totiž, hneď ako vyšli z brán kráľovského paláca, dostali chuť na prepečené jarabice. Poslali poľovníkov na poľovačku. Kuchtíci trhali jarabiciam perie a kuchári ich piekli. Až keď sa traja králi nasýtili, opäť sa dali na cestu. Malej žobráčke, čo na nich čakala, sa to vôbec nepáčilo. Po celú noc ju triaslo mrazom.
Videli to jej sestry, ktoré sa prizerali z výšky oblohy. Prišlo im ľúto sestričky, najmenšej nočnej hviezdičky. Rozhodli sa, že nepodarených kráľov potrestajú. Vyčesali si z vlasov hviezdny prach a roztrúsili ho na zem. Prach sa vzápätí premenil na snehovú chumelicu. Ocitla sa v nej celá karavána, vozy aj čierne žrebce, sivé osly i biele ťavy. Víchrica sa zadierala kráľom priamo pod kožu.
„Aká je zrazu zima…“ drkotal zubami kráľ východného kráľovstva.
„Veru…“ prisvedčil kráľ južného kráľovstva.
„Mali by sme sa obliecť do teplejšieho!“ navrhol západný kráľ.
Vrhli sa k vozom s truhliciami. Našli v nich vzácne šaty z najjemnejšieho hodvábu, no žiadne hune, kožuchy! Králi si chceli vymeniť šaty za oblečenie svojich poľovníkov, tí mali totiž teplé kamizoly zo súkna, ale v tej chumelici sa im poľovníci stratili! Keď sa ráno vyjasnilo, traja králi zistili, že sú na ceste sami. Snehová búrka rozprášila celú tú dlhú, nekonečnú karavánu. Zmizli nielen poľovníci, ale aj kuchári a kuchtíci. Len vedľa cesty ležala prevrátená truhlica. Cez pootvorené veku bolo vidieť množstvo zlatom podkovaných topánok.
„Pozrite, naše topánky!“ vyhŕkol kráľ východného kráľovstva. „Prezujme sa do nich. Pôjde sa nám lepšie!“
Ostatní dvaja ho poslúchli. Čoskoro prišli na to, že nie je všetko zlato, čo sa ligoce. Topánky mali sice zlaté opätky, no na ceste, plnej kamenia, sa im z nich po dvoch hodinách chôdze spravili krvavé pľuzgiere. Čo by v tej chvíli dali za vychodené čižmy z kože! Kedže ich nohy veľmi boleli, radšej sa vyzuli a šli bosí. Trvalo im tristošesťdesiatpäť dní, kým sa dostali k miestu, kde ich čakala malá žobráčka. Tá ich zďaleka uvidela. Prišlo jej ich ľúto, keď ich uvidela takých uzimených a ubiedených. Rozhodla sa, že im pomôže. Zatlieskala rukami. V tej chvíli na na ceste objavili tri biele ťavy. Každá z nich mala pri sedle priviazanú diamantami vykladanú truhličku.
„Poďme sa pozrieť, čo sa v tých truihličkách skrýva!“ zvolal kráľ východného kráľovstva. Hneď sa aj vrhol k prvej ťave. Chytil ju za uzdu, vyhupol do sedla a otvoril vrchnák na truhle. Našiel v nej lístok, na ktorom bolo napísané:
„Ty si ten, ktorý ma doniesť Dieťatku zlato!“
Vedľa lístka naozaj ležala veľkú hruda zlata. Keď to videli dvaja ďalší králi, vrhli sa k ďalším ťavám. Prvý sa dostal do sedla kráľ južného kráľovstva. Aj v jeho truhličke ležal lístok a vedľa neho vetvička vzácnej myrhy. Na lístku bolo napísané:
„Ty si ten, ktorý ma doniesť Dieťatku vetvičku voňavej myrhy.“
Kráľ západného kráľovstva našiel v svojej truhličke nádobku s vonnou ambrou. Na lístku mal napísané:
„Ty si ten, ktorý ma doniesť Dieťatku vzácnu ambru!“
Králi sa potešili nečakaným darom. Popchli ťavy do cvalu. Trochu sa zahanbili, že celkom zabudli na Dieťatko, kvôli ktorému sa dali na cestu. V duchu si prisľúbili, že keď ho nájdu, hlboko sa mu poklonia a položia mu dary k nohám. Blúdili svetom, nesvetom, mestami nemestami, cez oázy i cez púšťe, horami dolinami, až sa zdalo, že ich cesta nebude mať nikdy konca. Napokon boli takí utrmácaní, že sa im nežiadalo nič, len spadnúť do trávy a spať a spať a spať!
Ťavy ich sami niesli. Na čele sprievodu šiel Baltazár. Pred sebou držal alabastrovú truhličku s hrudou zlata. Premýšľal o tom, ako si kľakne pred Pána sveta, k nohám mu položí truhličku a prisľúbi mu vernosť až do skonania sveta. Bol dobrý politik, vedel, že si treba nakloniť priazeň mocných, aj keď sú zatiaľ iba v perinke. Aj keď bol veľmi unavený, vedel, že musí nájsť Dieťatko a odovzdať mu dar. Odrazu zbadal na kriji cesty malú žobráčku. Popohnal ťavu k nej a opýtal sa:
„Nevieš, kde býva Dieťatko?“
Namiesto odpovede žobráčka natiahla ruku a poprosila:
„Daj mi to, čo máš v svojej truhličke… Som veľmi zoslabnutá, kúpim si za to bochník chleba!“
,,Nemôžem ti to dať!“ odpovedal jej Baltazár. „Je to zlato pre Pána sveta!“
,,Daj mi aspoň jedno zrniečko... Pánovi sveta nebude chýbať!“
„Prečo by som ti ho mal dať?“ nahneval sa Baltazár. „Ak si niekto zaslúži zrnko zlata z tej hrudy, som to ja. Prešiel som cez víchricu, nohy som si do krvi rozodral, len aby som Pána sveta našiel. Čo si pre neho urobila ty?“
Ukryl truhličku pod svoj plášť a pohnal ťavu preč.
Onedlho sa na ceste ukázal druhý kráľ, Melichar. Aj on držal v rukách svoju truhličku. Rozmýšľal o tom, ako sa pokloní narodenému dieťatku, keď jeho ťava z ničoho nič zaspätkovala a zastavil sa na kraji cesty pred malou, biednou žobráčkou.
,,Daj mi z tej myrhy...“ prosí aj jeho pocestná. ,,Mám beľmom zatiahnuté oči. Ak si ich ňou pretriem, azda sa mi uľaví.“
,,Nebudem dávať myrhu bedači!“ odpovedal jej na to kráľ. ,,Čo by som potom doniesol Dieťatku?“
Po pol hodine prišiel aj tretí kráľ, Gašpar. Sedel na zamatovom vankúši medzi dvoma hrbmi ťavy. Pred ním ležalo kadidlo z vzácnou ambrou. Žobráčka pristúpila k nemu a naťahuje ruku:
„Daj mi z tej ambry, najvzácnejší kráľ… Trochu sa nadýcham jej vône a zabudnem na hlad, čo mi trýzni žalúdok!“
„No toto…“ pohoršil sa Gašpar, „ Ako sa odvažuješ odo mňa niečo také chcieť? Čo keby si ma chorým dychom oviala? Ako by som potom odniesol svoj dar Dieťatku? Radšej mi uhni z cesty, lebo ťa šibnem bičom!“
Popohnal ťavu ku skoku. Naľakaná žobráčka uskočila o krok vzad. Potkla sa o kameň a spadla. Gašpar sa iba krátko zasmial a šiel ďalej hľadať Dieťatko.
Čochvíľa zostal za všetkými troma kráľmi len kúdoľ prachu. Úboha žobráčka sedela uprostred cesty a ronila horké slzy. Schytil ju taký žiaľ, že nevládala prestať plakať. Plakala toľko, až vyplakala malé jazierko. Všimli si to jej sestry, čo svietili na nočnej oblohe. Ulútilo sa im úbohej, malej hviezdičky. Zašli za otcom Stvoriteľom a prosili ho, aby vzal sestru opäť na nebo. Ale Stvoriteľ pokrútil hlavou.
„Chýba tam ešte štvrtý kráľ! Hviezdička zatiaľ nestretla toho pravého!“
Štvrtý kráľ nemal palác, len malé, chudobné kráľovstvo. Ležalo celkom na severe, pod mohutnými horami. Jediným kráľovým pokladom bol plášť zo vlčej kožušiny. Keď sa rozhodol, že pôjde hľadať Dieťatko, vzal si ho so sebou. Nie preto, aby sa doňho obliekol, ale aby ho mohol položiť k nohám narodeného Pána sveta. Nemal ťavu ani žrebca, ba dokonca ani oslíka. Šiel peši a ešte k tomu bosý. Aj on putoval tristošesťdesiat päť dní, kým sa dostal ku miestu, kde sa mal stretnúť s hviezdičkou. Odrazu zbadal malú žobráčku, ako sedí uprostred cesty a usedavo narieka. Podišiel bližšie a čupol si vedľa nej. Zotrel jej slzy z líc.
„Čože ťa trápi, dievčatko?“ opýtal sa.
,,Je mi strašná zima!“ začul „A mám hlad!“
Štvrtý kráľ vybral z kapsy na svojom pleci kus suchého chleba.
„Veľa toho nemám,“ ozval sa ľútostivo, „ale o to, čo mám, sa s tebou rád podelím!“
Sňal plášť zo svojich ramien a prehodil ho cez plecia žobráčky. Tá sa mu za dar pekne poďakovala.
„Máš dobré srdce. Zavri oči. Chcem ti dať na rozlúčku dar.“
Dobroslav ju poslúchol. Zacítil, ako ho neznáma, malá žobráčka pobozkala na viečka. No keď ich otvoril, neznámej nikde nebolo. Zmätene rozmýšľal, aký dar vlastne dostal. Potom zdvihol oči a zbadal oblohu plnú hviezd. Jedna z nich sa obzvlášť trblietala a jagala. Pripohľade na ňu zacítil Dobroslav v srdci príval radosti. Odrazu pochopil, aký dar vlastne dostal. Vlastnú hviezdu, ktorá mu bude nosiť šťastie! Hviezdička splnila svoju úlohu a ocitla sa v nebi. Napriek tomu sa cítila trochu zmätená. Rozhodla sa, že vyčká, čo sa bude ďalej diať. Svietila na cestu všetkým štyrom kráľom, až kým ich nepriviedla do Betlehema.
Prvý tam prišiel Baltazár. Hneď za nim Melichar a Gašpar. Poľahky našli maštaľku aj narodené Dieťatko. Začudovali sa, prečo Pán sveta leží na špinavej slame. Povedali si však, že čas vie všetko zmeniť a že sa z tohto chudobného pacholiatka možno naozaj stane Pán sveta. Pre istotu si kľakli k nemu a položili mu k nohám dary. Medzitým prišiel do Betlehema aj štvrtý kráľ. Cesta mu trvala dlhšie ako tým prvým, pretože kráčal peši. Cestou mu došlo, že nemá nič, čím by obdaroval dieťatko. Preto sa neodvážil podísť priamo k nemu. Iba stál v kúte s lícami zrumenenými od hanby.
Po čase prví traja králi vstali zo zeme a odovzdali svoje dary Jozefovi a Márii.
,,Sú pre dieťatko.“ povedali im. ,,Kúpte mu za to čo potrebuje, aby si na nás spomenulo, keď bude Pánom sveta.“
Hneď na to sa vybrali nazad do svojich kráľovstiev. Jozef a Mária vzali dary a vyšli von z maštale, aby sa poradili, kde ich skryť. Dobroslav osamel v maštaľke s narodeným dieťatkom. Až teraz sa odvážil pristúpiť bližšie a zadívať sa mu hlbšie do očí. Vtedy sa stala zvláštna vec. Oči batoliatka jasne a radostne zasvietili a prehovorili nemou rečou hviezd . Na počudovanie im štvrtý kráľ dobre rozumel. Hovorili mu:
,,Zlato, myrha a kadidlo sú síce vzácna vec, ale v kráľovstve, kde budem kraľovať ja, ich nepotrebujem. Potrebujem to, čo si mi doniesol ty. Bez tvojho daru by som sa nikdy nemohol ujať svojej vlády. “
,,Práveže som ti nič nedoniesol!“ vzdychol si utrápene štvrtý kráľ. „Mal som pre teba plášť z vlčej kožušiny. Dal som ho ale malej žobráčke, ktorú som stretol cestou. Prišlo mi ľúto, keď som videl, ako sa trasie zimou!“
,,Ani plášť nepotrebujem,“ odvetilo mu Dieťatko. ,,Tým najvzácnejším darom je pre mňa súcit a dobrota, ochota pomôcť a rozdeliť sa s druhým. Len s takýmito darmi budem vedieť budovať svoje kráľovstvo.“
Hviezda, ktorá svietila nad maštaľkou a počúvala ich rozhovor, až vtedy pochopila, akú úlohu jej Boh zveril. A bola veľmi šťastná, že sa nohami dotkla prachu zeme a stala sa na jeden deň žobráčkou.
Komentáre