Pred nedávnom som si sadla za počítač s touto otázkou vyvolanou istým zážitkom. Kladiem si ju veľmi často, chcela som sa s Vami podeliť o pár myšlienok na túto tému, poznať názor aj iných. Žiaľ, asi serverový škriatok spôsobil (možno to bol zásah vyššej moci) že z celého článočku ostal len názov a perex.

Bolo mi to ľúto, ale aké bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že i k tomu pribbudol komentár. A komentár, ktorý akoby stručne zhrnul všetko čo som napísala a čo sa nedostalo na verejnosť.

Takže, ako spolu žiť? Dve rozdielne pohlavia, v mnohom odlišné, v mnohými okolnosťami nútené žiť odlišne, presnejšie akoby v nepriateľskej pozícii. Dnes som si prešla články na blogu. Potvrdili mi že problém súžitia mužov a žien trápi snáď každého. Pritom snáď každý túži po obdive, láske a objatí členmi druhého pohlavia (po objatí si myslím túžia i tí ktorí praktizujú partnerstvo ľudí rovnakého pohlavia).

Ale kto si kladie otázky čo pre to urobiť aby som to dosiahol. Koľkí si kladú otázku čím zaujať objekt svojej túžby, čím presvedčiť, že som ten/tá pravý/á. Na túto tému sa popísalo toľko múdrych myšlienok, toľko citátov má možnosť človek čítať. Toľko príkladov ako na to, alebo ako nie na to a predsa...

Predsa tu čítam príspevky, plné smútku, samoty, bolesti,...,ale i nádeje, sladkých a krásnych momentov.  Nájdu sa i také, pri ktorých si poviem, že otázka ako spolu žiť je zbytočná. Pretože autori takýchto príspevkov kompenzujú svoje sklamania, iróniou, posmechom hraničiacich miestami s vulgarizmom. Pritom, keby si položili otázku ako by som sa citil v pozícii adresáta (druhej strany) určite by s mnohým nesúhlasili.

Veľmi sa mi páči výrok: "ŽI A NECHAJ ŽIŤ."

Alebo iný: "ĽUBIŤ ZNAMENÁ ŽIŤ TAK ABY SI NEMUSEL PROSIŤ O ODPUSTENIE."  (myslím, že som ho čítala v knihe Príbeh našej lásky a je to hrozne dávno, takže ospravedlňujem sa za svoju zlú pamäť ak to nie je pravda.)

A prečo píšem tieto riadky? Sama neviem. Možno je to dnešnými príspevkami na blogu. Možno výberom piesní v Superstar, ktoré vo mne vyvolávajú toľko spomienok nie len krásnych, ale i tých bôľnych. Možno je to tým, že vedľa v izbe bojuje o život niekto, kto mi je nadovšetko vzácny. Niekto, komu neviem pomôcť. Niekto, kto nesmie na mne vidieť ako je to s ním zlé a iné mi neostáva iba dúfať, že nejaká vyššia moc nám dá ešte šancu. Dnes nedokážem písať veselo, ani s nadsádzkou. Dnes mi tečú slzy po tvári a menia všetko to zlé do podoby nejaných kontúr, zmäkčujúcich krutú realitu.