Hm, toto miesto nepoznám.

„Uhni z cesty!“ kričí neznámy hlas.

„Vráť sa späť, Veronika!“ volá na mňa niekto druhý. Ale nikoho nevidím.

To je asi moje meno. Zvláštne.... Oči sa mi zatvorili a ja som utekala preč. Cítila som sa neuveriteľne ľahká.

Keď som ich konečne otvorila, stála som na (ne)známej ulici. Svet sa asi naozaj (ne)zmenil! Všetky domy poukladané rad radom mi pripomínali obrovských chrobákov. Ako z môjho maturitného slohu!

Moja prvá spomienka.

Ako dlho som tu nebola?

Stromy na ulici sa hojdali, ale ja som na sebe nič necítila. Vietor musel odfúknuť aj moje slová, lebo ľudkovia, čo práve prebehli okolo, si ma vôbec nevšímali. Deti utekali priamo do parku a všetky tri sa zavesili na preliezačky ako netopiere. Aj ja som to niekedy robievala. Ešte ako dieťa som sem chodievala s kamarátkami... pod tento strom sme zakopali náš poklad. Možno tam ešte stále leží.

Moja druhá spomienka.

Zrejme bude jeseň. Hm, ale lístie pod mojimi nohami vôbec nešuští. Všetko je nanajvýš čudné. Nemohol mi predsa celý život len tak vyfučať z hlavy. Možno som spadla a udrela sa do hlavy.

Ale žiadne zranenie nemám!

Ach, včera som mala poslať list sestre do Bratislavy. Myslím, že som ho nechala ležať na bielizníku v chodbe.

Moja tretia spomienka.

Tu niekde by mal stáť náš dom, môj a ešte niekoho druhého. Dom pani Vansovej je opäť prázdny. Iba čierna mačka sedí na schodíkoch a čistí si kožuch. Ani tento rok ju vnúčence neprišli navštíviť? Koľko rokov späť som už nepočula ich smiech. Chuderka starká, už im nemala čo ponúknuť.

Zamňaučala som na mačku pani Vansovej. Kleopatra sa na mňa usmiala. Možno mi tentoraz čierna mačka prinesie šťastie.

Moja štvrtá spomienka.

Konečne som doma! Kričím pred červenou bráničkou. Už viem! Tak on ju nakoniec natrel. Keď som odchádzala, bola celá hrdzavá a každučký deň som čakala, že sa rozpadne.

MARTIN! Jasné! Bývam predsa spolu s Martinom, už tri roky a na narodeninovej oslave mojej sestry, ktorá bude o dva týždne, máme ohlásiť naše zasnúbenie.

Moja piata spomienka.

Sadnem si na múrik a je mi (ne)príjemne.

Koľko môže byť hodín? Ešte neboli štyri, lebo Martin sa nevrátil z práce. Robí ekonóma v jednej stavebnej firme. A ja? Čo robím ja?

Vchodové dvere sú zamknuté, ale ak si presne spomínam, kľúče sme vždy dávali pod rohožku.

Moja šiesta spomienka.

Okná sú dokonale čisté. Na starom nábytku (ešte po prarodičoch) nie je ani zrnko prachu. Ale kde zmizli moje umelecké fotografie? Vždy predsa visievali pri zrkadle a teraz ich nahrádza akási napodobnenina Picassa.

... a kde je moja kniha, vždy bývala na tejto poličke. Musela som prekutať celú obývačku, kým som ju našla - strčenú pod gaučom so starými časopismi. Vzala som opatrne historické vydanie Toma Sawyera a Huckleberryho Finna a položila som ho namiesto nevkusnej hranatej vázy. Tá teraz leží rozbitá v záhrade pod vyschnutou jabloňou.

Moja siedma spomienka.

Hodiny na stene práve odbili pätnástu hodinu. Prečo tu nie sú naše staré kukučkové hodiny? Mnoho vecí v dome poznám, ale určite sem nepatria! Napríklad tento svietiaci glóbus. Už som ho niekde videla, ale... a čo táto sklenená hracia skrinka..., ani tieto zlaté prstene som nenosila ja.

Buď sa mi to sníva, alebo... Len to nie! Čo ak som predsa len šialenec, ktorý ušiel z blázinca? Ale to by som takto neuvažovala. Možno to bol len chvíľkový skrat z nejakej traumy a ja som už opäť sama sebou.

Áno, konečne som prišla celej tejto záhade na koreň.

Na stene zbadám kalendár – nemecký kalendár. Ale Martin predsa nenávidí nemčinu. Proste na jazyky nikdy nebol! Zvesila som ho a prevrátila.

/ kúpené 15. júna 2006 v Mníchove

Kamila a Martin – napísané vo veľkom SRDCI/

KAMILA je predsa moja najlepšia kamarátka! Ale čo robila s Martinom v Nemecku?

Moja ôsma spomienka.

Po amnézii človeku zrejme zapaľuje pomalšie. Na kalendári je predsa rok 2006. Tak dlho som bola preč?

Moje deviata spomienka – sedím na lavičke za domom , je jeseň 2002, jablká z našej záhrady sme obrali predvčerom a práve si na jednom z nich pochutnávam a čítam... nepamätám sa čo.

A ďalej nebolo nič. Aspoň zatiaľ. Do mojej a JEHO spálne sa ani neodvážim ísť. Bože, čo by som tam asi našla?

Na povale ležali zapadnuté prachom všetky moje veci. Oblečenie v igelitových vreciach, knihy a nejaké hračky. Ešte na nich boli ceduľky s cenou. Aha, Martinova gitara! Všetky naše veci, všetky naše spoločné veci zapadajúce prachom ako nejaké nepotrebné krámy.

Na zemi ležala kôpka nie veľmi starých novín. „Veronika L stále nezvestná.“ Stálo na titulku jedného z nich.

Z toho článku som ešte sprostejšia. Je to celé divné. Vraj som sa zbláznila po smrti môjho nenarodeného dieťatka /tvrdil Martin/ a ušla som. Ale to vysvetľuje všetky tie hračky a detské šatočky!

Sedla som si na kopu starých kníh, zobrala malú pletenú topánočku. Zrazu vo mne čosi puklo. Ako keď do ničoho udrie blesk, cítila som sa prázdna ako zabudnutá myšlienka v jednej z mojich kníh.


* * *

Pred domom vrčí auto. Niekto otvoril garáž a zaparkoval do nej červený Mercedes. Mali sme predsa krásneho chrobáčika – volali sme ho Skarabeus. O chvíľu pri bráne zastalo veľké nákladné auto „Spoločnosť World – moderný nábytok.“

On chce vymeniť náš krásny starožitný nábytok za tento nevkusný vrak?!

Obaja sme predsa plánovali študovať históriu a založiť si obchod so starožitnosťami, mali sme toľko krásnych plánov!

Moja desiata spomienka.

Čo ak ma oni dvaja niekom zavreli? Jednoducho sa ma potrebovali zbaviť. Ale ja som sa vrátila.

„Koľkokrát som ti vravela, aby si ten kľúč nedával pod rohožku!“ kričala Kamila, keď zbadala otvorené dvere.

„Nerozčuľuj sa, nič predsa nezmizlo.“

„Ty a tie tvoje hnusné zlozvyky.“ Kričala Kamila. „Celý tento skurvený dom nenávidím, nábytok páchne starobou a prašivými spomienkami na Veroniku!..... a odkiaľ si preboha vyhrabal tú smradľavú knihu, mala som ju hneď vyhodiť!... a kde je moja krásna váza?“

„Neblázni Kamila. Nevieš si ani predstaviť, akú má hodnotu....ale ja som ju tu nedal...“

Kamila si vzdychla a utrela studený pot z čela. Skutočne sa zmenila. Nový účes, mejkap, vyzerala ako z titulnej strany časopisu Ema. Ani Martin za ňou nezaostal. A aj moje dlhoročné úspory boli zrejme fuč.

Kamila takmer zošalela, keď uvidela svoju vázu rozbitú v záhrade.

„Duchovia sa predsa nevracajú.“ utešoval ju Martin.

Duchovia?

„Tisíckrát som ti vravela, aby sme sa tých jabloní zbavili. Aj s koreňmi. Celej záhrady!“ Kamila dostala hysterický záchvat. Nespoznávam ju.

„Preboha, to predsa nemôžeme...“

Kamila sa zrazu zháčila.

Moja posledná spomienka – sedím na lavičke za domom , je jeseň 2002, jablká z našej záhrady sme obrali predvčerom a práve si na jednom z nich pochutnávam a čítam knihu "Meno pre naše dieťa". Prisadne si ku mne Kamila, nikdy som ju takú šťastnú nevidela. „Mám pre teba prekvapenie, Veronika. Ja a tvoj snúbenec.“

Posledné čo som cítila? Silný úder do hlavy.

Takýto koniec som skutočne nečakala.

* * *

V garáži stále leží lopata, ktorou ma tí dvaja zavraždili, vykopali môj hrob, a potom ma ňou pochovali. Tou istou lopatou Martin v zime odhadzuje sneh a každučké leto ju požičiava nášmu susedovi, lebo nik takú skvelú lopatu nemá.

A jabloň, pod ktorou už päť rokov ležím, vyschla.

Teraz som pochopila, že mŕtvy nestrašia ľudí, ale spomienky na nich.

* * *

Jeden letný podvečer si po zvyšok mojich vecí prišla sestra. Aj s trojročným synčekom Jakubkom. Už nedúfala, že sa opäť objavím. Živá.

Nechápem prečo sa všetkých tým spomienok na mňa hneď nezbavili. Asi ma nechceli zavraždiť aj druhý raz.

Kamila takmer zošalela. Martin nakoniec môj dom predal jednaj mladej trojčlennej rodine a ich zlatý retríver Artur raz v noci objavil a vyhrabal môj hrob.