Milé dámy, milí páni. Stalo sa nečakané a ja, večný odporca ružových okuliarov, Valentína (aj tak to bude len sfanatizovaný sviatok, z ktorého ťažia iba obchodníci...) citovosti a všetkého, čo nesie pečať zamilovanosti, som prepadla večitej žízni po dotykoch a bozkoch vlastníka krásne modrých očí.

Ale idem pekne po poriadku. Moja hra na mŕtveho chrústa, či nevďačného suchára sa mi tento raz akosi nevyplatila. Asi som dotyčného zaujala natoľko, že ani takmer mesačná konverzácia, ktorá sa z mojej strany trieštila jednoslovnými odseknutými odpoveďami, ho neodradila od zámeru "rozkecať ma". A ani Žienka domáca v mojom podaní ho neodplašila a vytrvalo bojoval... a ja som zmäkla ako cesto. Sformovala som sa do podoby ženy, ktorá sa už len s úľubou pozerá na spiace viečka osoby ležiacej pod teraz už našim paplónom a s ešte väčšou úľubou počúva tie sladké reči o láske a zvšných veciach. Iných mužov, čo ku mne kedysi patrili, priam odpudzovalo moje večné a vecné igrictvo... čili túlavie topánke:) nosenie rozdielnych ponožiek ( myslím dva kusy z dvoch, najlepšie rôznofarebných, párov), budenie sa v noci na svetlo lampy a zvuk môjho šuchotania papierom a škrípania perom pri spisbe mojich nedokončených snových básní, absolútna nekomunikácia pred prvou šálkou kávy a čudáctvo, ktoré sa nazýva bohémsky život jedného blázna. A on stále vytrvalo bojoval. Mám rada mužov, čo sa mi nesnažia pristrihnúť krídla a nepripútať ma ku skale uniformnosti a "normálnosti" ja rada vytŕčam z radu šedivých ľudí... ja som rada farebná. A druhá polovica môjho Jing Jang- u všetky tieto bláznovstvá chápe a vrelo schvaľuje. A toto ma fakt dostalo. A dostala som aj ten najkrajší kompliment aký kto kedy na moju osobu vyslovil: " Ja mám odlišnosti rád... a tie tvoje sú úplne vychytané!" A tak sa tu teraz vypisujem o sladkom blá(ú)znení, čo nesie meno Láska. A už ma tak skoro asi nepustí, lebo od reality som odletela dávno pradávno... teda až tak strašne dávno zase nie, ale keď som s NÍM, vypínam čas. A donútila som sa vyzliecť si Samotársky kabát, čo mi tak veľmi pristal a z Osamelej Vlčice sa stala Labuť, čo rada žije v páre. Kedysi som doživotnú monogamiu považovala za starosvetský prežitok. Teraz mi je neskutočne príjemná. A chápe aj moju úchylku pre biblické mená. Naša deti sa raz budú volať Jakub a Sára. A to je to, pre čo sa ráno tak rada budím. Ale nie je to len moja One Woman Show. Pochopila som slová ako kompromis, trpezlivosť a zmena k lepšiemu. Lebo teraz som skutočne lepšia. už to nie je len 1 už je to 1+1= pár. Už si nečítam milovaného Préverta len s jedným pohárom vína. Už si ho čítame v objatí a pohármi vína. Už nenosím motýľa vo vlasoch. Už som sama motýľ v živote jedného muža. A nie som prelietavá. Som jediná žena jediného muža. Dospela som... do štádia, keď mi stačí ranný bozk a deň mi opeknie. A aj káva mi chutí lepšie ako predtým. Lebo v noci sa už nebudím na pocit omrzlín na mojich palcoch. Nemusím objímať detinského medveďa, nespím sama v streda veľkej postele. O všetko sa delím. A ešte ako rada. A ráno sa už nebudím v cudzích posteliach jednonočných úletov, necítim sa pod psa, keď mi zamilovaný a pre mňa bezvýznamný amant pošle sms. Už nerozdávam čísla. Zmenila som telefón, čísla a aj spôsob života. A všetko sa to pri tom začalo neznalosťou českej klasiky v podaní božského Vlasty Buriana ( neznalosť bola na jeho strane) a tak sa teraz, keď pozerám milú komédiu Anton Špelec, Ostrostrelec iba vďačne pousmejem a pobozkám toho môjho Amorka.