Je sobota, opäť mliekom obliata obloha a opäť ďalší deň v izolácii pred svetom. A viete čo? Vôbec mi to nevadí. Kedysi som o sebe tvrdila, že som extrovert a potrebujem byť stále v obkolesení ľudí, ale prišla som na to, že to tak vôbec nie je. Vtipné, že sa mi to podarilo zhodnotiť po takmer troch desaťročiach môjho života.

Respektíve, spúšťačom bol môj dobrý kamarát. Nedávno mi počas jedného rozhovoru povedal, že on je riadny introvert, ale takého aký som ja ešte nestretol. Wau. Vtedy som sa teda riadne zarazila. Pýtam sa ho prečo si to myslí a on na to, že mi príšerne dlho trvá kým sa niekomu otvorím. Kamarát je z prostredia IT a viete akú povahu mávajú prevažne takýto ľudia, ehm... vravím si, niečo na tom bude :-D

Je to tak. Keď som sa spätne zamyslela, za celý môj život som si k sebe pustila toľko ľudí, že by ste ich dokázali spočítať na dvoch rukách. Odjakživa riešim sklamania v akýchkoľvek pre mňa významných vzťahoch tak, že nedokážem okamžite reagovať na zmenu postoja osôb. Napríklad na strednej sa vtedajšia najlepšia kamoška rozhodla stať vyumelkovanou pipinou a dala prednosť jej podobnej skupine dievčat. Urobila som to, čo vždy. Dlho som bojovala a keď som už nevládala, prerušila som rázne kontakt, vrátane blokácie na sociálnych sieťach a i. Vedela som, že tým vyvolám pocit na druhej strane a zároveň som potrebovala takýmto spôsobom zapečatiť kapitolu. A bolelo to. Roky.

Som presvedčená, že môj citlivý výber ľudí má za dôsledok, že mám iba 3 ozajstné kamarátky, ktoré sú každodennou súčasťou môjho života. Dovolím si tvrdiť, že sú mojou rodinou. Výber zariadil sám život, okolnosti a čas. Osobne sa navzájom nepoznajú, ale akoby sa poznali, pretože každá jedna je kúsok mňa a oni vedia o mne všetko, a teda aj o nich.

Ďalej sa moja introvertnosť prejavuje aj tým, že sa jednoducho necítim dobre vo veľkej skupine ľudí, a ešte ak náhodou som v tej skupine nováčik. Viem sa pobaviť s každým a o všetkom, ale pocit nepohodlia sa stupňuje ak sú ľudia v skupine neempatickí, t.z. bavia sa len navzájom alebo komunikujú len ak sa ich nový člen na niečo pýta. Rovnako nechápem podstatu takých tých trápnych úvodných rečí (small talks), pretože viem, že tých ľudí absolútne môj život nezaujíma a mňa nezaujíma ich :-D napr. na začiatku meetingov. Najradšej by som šla hneď k veci. Keď sa máme s tým človekom plnohodnotne rozprávať, tak ok, budem rada, ale keď na to budeme mať skutočne chuť a dostatok času.

Poďme sa ale pozrieť na sekciu ľúbostné vzťahy. Poviem vám, že od tej poznámky, ktorú mi povedal kamoš, mi do seba zacvaklo dosť veľa dielikov. Doteraz som mala iba 2 vážne vzťahy. Tí dvaja ľudia boli mojim vesmírom, mojimi najlepšími priateľmi, rodinou a ľúbila som ich tak (a jedného som zjavne ešte neprestala), ako len človek dokáže ľúbiť. Nezištne. A zrazu boli fuč. No dobre, iba v prvom prípade to bolo odrazu. Ani u jedného z nich som si nedokázala predstaviť, že by raz neboli vedľa mňa. Týmto dvom ľuďom sa podarilo vo mne odomknúť snáď každú tajnú komnatu, všetky úrovne dôvery, prakticky celé moje ja. Preto možno zrady a sklamania vo vzťahoch prežívam oveľa ťažšie, než iní ľudia. Poznačia ma. Dlhodobo. Je to pre mňa do slova a do písmena akoby ma opustil člen rodiny. Boli v mojom srdci na piedestáli. Po každom z rozchodov, si vždy následne dám prístup do mojej duše zabarikádovať a obkolesiť vojenskou rotou, tankmi a ešte pre istotu si nainštalujem security kamery. Poviem vám to tak, že ja keď ľúbim, tak neviem hrať hry. Proste to neviem. Veľa žien sa hrá na neprístupné, tvorí rôzne stratégie, ale ja som to naozaj nikdy nevedela a ani vedieť nebudem. Aj preto keď sa môj bývalý priateľ rozhodol so mnou hrať hru zo žiarlivosti, vôbec som tomu nerozumela. Nevedela som pochopiť ako môže robiť to, čo robí keď ma má úplne celú. Môj čas, moje srdce, dušu, telo, peniaze, mojich kocúrov a dokonca aj peniaze tých kocúrov. Všetko.

Už teraz viem, že pre človeka introverta sú to tak bolestivé záležitosti, že ich nedokáže vymazať. Od toho momentu sa stáva obozretným. Veľa premýšľa a konkrétne v mojom prípade sa ešte stokrát pozrie najskôr na seba, či niekde nepochybil a až po dlhom čase uzná, že to nebola vlastne jeho chyba. Avšak dovtedy kým na to príde, svojim nešťastím vo vnútri vytvára naokolo veľa bolesti. Teraz sa už na to, samozrejme, pozerám inak. Ale chcelo to uraziť dlhú cestu, kým som prišla až sem.

Jasné, mávam aj dni, kedy potrebujem okolo seba veľa ľudí. Asi nie som ten najťažší prípad :-D Napríklad aj teraz sa neskutočne teším do práce na mojich kolegov. Okamžite z fleku by som sa šla niekam zabaviť, vytancovať, pokecať s doslova akýmikoľvek ľuďmi. Veď cez leto som sa stretávala v jednom kuse so strangers a bolo to veľmi fajn 😊

Asi posledným zacvaknutým dielikom mojej objavenej „diagnózy“ je schopnosť sa strácať vo svojich myšlienkách. Častokrát tak veľmi prepnem do svojho sveta, že nerozumiem ako mohlo prejsť toľko času alebo som mohla uraziť takú dlhú cestu. Dokonca sa niekedy stane, že idem po ulici a len tak z ničoho nič sa začnem nahlas smiať alebo vyslovím úplne od veci nejakú vetu. Tak sú tie moje predstavy častokrát živé, že ani neviem čo je v danej chvíli realita :-D Myslím, že aj láska k písaniu a tvorbe čohokoľvek kreatívneho je dôkazom, že môj vnútorný svet je pre mňa útočiskom a záchranou keď si neviem rady. Cítim ale, že voči novým elementom je natoľko uzamknutý, že ten, kto si dá tentokrát námahu nájsť kľúč, bude naozaj ten, ktorý bude veľmi chcieť byť jeho súčasťou. A ja budem chcieť, aby jeho súčasťou bol...

I am not shy. I am a noticer.

I am a thinker. I am an observer.

I am not stuck up. I am not anti-social.

I treasure my solitude.

I am not a fan of small talk.

I prefer a few close friends.

I am reserved, until I am not.

I appreciate true connection.

If we connect, you matter to me.

-ThisMindJournal-