Odsúdenie oratoriána R. Simona, ktorý ako prvý katolícky učenec už v 17. storočí položil Biblii historicko-kritické otázky, spôsobilo najprv v katolíckom svete ochromenie ďalších vedeckých prác s Bibliou.

Potom, v neskorších dobách k tomu pristúpila aj tá skutočnosť, že Cirkev sledovala vývoj protestantského výskumu Biblie s veľkými obavami. Nebola schopná vidieť v tomto procese ani vedeckú spoľahlivú prácu ani posilnenie vierouky. Celé 18. a 19. storočie je charakteristické tým, že katolícki teológovia sa len v obmedzenom rozsahu zúčastňujú na vývoji a že cirkevný učiteľský úrad zaujíma k biblickej vede skôr varovné stanovisko, uplatňuje zákazy, než podporu alebo povzbudenie.

Na prelome 20. storočia zaznamenávame nový, zo začiatku váhavý prelom katolíckeho výskumu, a to predovšetkým v Nemecku, Belgicku, Francúzsku. Dovtedy prevládajúci čisto apologetický postoj voči vedeckej exegéze prekonáva najskôr niekoľko schopných odborných učencov.

Krátko spomeňme aspoň dvoch mužov: dominikán Marie-Joseph Lagrange (1855 - 1938) a jezuita Franz von Hummelauer (1842 - 1914). Lagrange založil v roku 1886 v Jeruzaleme Ecole Biblique, inštitút biblického výskumu, ktorý sa v priebehu nasledujúcich desaťročí stal miestom vynikajúcej vedeckej práce. Inštitút vydáva od roku 1842 "Revue biblique" a od roku 1900 "Etudes Bibliques". Obe periodiká sú uznávanými biblickými časopismi, ktoré prekračujú konfesionálne hranice. V rokoch 2. svetovej vojny si Ecole Biblique vyslúžila uznanie tým, že jej vedúci, dominikán Roland des Vaux, vykonal pri výskume jaskynných objavov príkladnú prácu. Ďalšie uznanie si vyslúžilo veľké vydanie Biblie s dobrým komentárom: "Jeruzalemská Biblia".

Aj Hummelauer hľadal pokrokové riešenia ťažkých problémov Biblie. Mnohé jeho články a rozpravy pôsobili oslobodzujúco. Zaoberal sa najmä Mojžišovými knihami. Vzdal sa dovtedy v katolíckej cirkvi zastávaného názoru, že tieto knihy pochádzajú od samotného Mojžiša. Pripustil vývoj týchto kníh a počítal s ich viacerými autormi. Získal predovšetkým nové pohľady na svojráznosť starozákonných správ o stvorení. Jeho výklad urobil tieto texty dôvernými aj pre mysliacich ľudí. Avšak aj tento Cirkvi verný učenec sa dostal do krížovej paľby ostrej kritiky. Začali sa proti nemu ostré výpady a spochybnila sa jeho pravovernosť. V roku 1908 musel dokonca z exegetického výskumu odísť.

Žiaľ, na začiatku 20. storočia leží na vedúcich katolíckych exegétoch podozrenie modernizmu, ktorý v roku 1907 odsúdil Pius X.

Historicko-kritické pozorovanie Biblie sa zdá byť neprípustná novota, ktorá je nezlučiteľná s cirkevnou tradíciou a kresťanskou vierou. Oficiálne vyhlásenie Cirkvi, napr. odpovede Biblickej komisie, založenej roku 1902 v Ríme Levom XIII., sú zo strachu pred týmto hľadaním novôt opatrné a kon­zervatívne.

V starostlivosti o udržanie viery zakázali občas aj také tézy, ktoré sa neskôr ukázali ako správne a nie tak nebezpečné, napr. čo sa týka autorstva Mojžišových kníh alebo vzniku iných biblických spisov.

Úzkostlivosťou sú poznačené aj obe prvé pápežské biblické encykliky "Providentissimus Deus" (Boh, ktorý všetko predvída) od Leva XIII. z roku 1893 a "Spiritus Paraclitus" (Duch - Tešiteľ) od Benedikta XV. z roku 1920. Avšak obe encykliky už dávajú tušiť začiatok nového biblického hnutia v Cirkvi. Chcú opatrne podporovať novú exegézu.