Nemôžem sa ťa zbaviť. Som stovky kilometrov od toho miesta, kde sa to stalo, myslel som, že to bude v pohode. Ale našiel si si ma. Trvalo to, ale v noci si zas prišiel. Úplne bez varovania si sa zahryzol do môjho mozgu, rozoraného smútkom a nedostatkom spánku. Prečo?

Lebo ty si tam bol dnu a vrel. Zavrel som jednú chlopňu v srdci a nechal trocha povariť. A zrazu výbuch. A musíš ísť von. Skôr než mi ten mozog zožerieš. Vyleť cez prsty do tohto článku, slzy zjavne nepomohli. Len si sa v nich okúpal a očistil spomienku na teba. Vyleť ako si vyletel v ten deň, keď si si asi pomýlil smer a zamieril na dol, proti chodníku. Vyleť a povedz: prečo?

Prečo si to spravil? Aký si mal dôvod? Nepoznám taký dôvod, ktorý by tvoj čin ospravedlnil. Žiaden. A to som chcel pred pár rokmi spraviť to isté. A teraz to nedokážem pochopiť. Zvláštne. A ani som ťa veľmi nepoznal. Teda poznal, ale zabudol som ťa, lebo krížom cez republiku sa dosť ťažko udržujú kontakty. Najmä také vlažné. Napriek tomu si mi bol kamošom, lepším ako mnohí, ktorých stretávam denne. Zvláštne.

Žiaľ, zas som sa objavil v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Je to on? Spýtal sa ma pán detektív a ukazoval fotku. Nespoznal som ťa. Nechcel som ťa spoznať. Ako si tam tak ležal, krvavá tvár a okolo uší vata. Ako by si počúval walkmen. Pozeral som sa na teba a chcel som sa smiať. Zvláštne. Chcel som sa rehotať tak hlasno, aby som nepočul pravdu. Ale bol som ticho a hľadal som všetko, čo mohlo nesedieť.

Stiahol som sa do izby a plakal. Chvíľu, ale intenzívne. Nikdy neplačem tak intenzívne, ako keď sa mi chce smiať. Potom ticho. Pozeral som dole, tam, kde si ležal ešte pred pár hodinami. A doteraz sa pýtam: Prečo?