"Tu máš všetko čo potrebuješ." poklonil sa jeden z dulov. V rukách mal šatku sýtočervenej krvavej farby, rukavice rovnakej farby, ktoré však neboli nijak ozdobené, nemali žiadne drahokamy, mali iba veľkú silu. Poslednou vecou bol luk, nenapnutý bez tetivy a šípou.
"Ďakujem." sklonila sa ešte raz, tentokrát na znak úcty hrdinstvu dulov, ktorí si ochránilis voje duše.
"Všetko čo potrebuješ máš - tvoje dva meče. To ostatné sú len naše dary pre teba."
"Dary bez ktorých by som sa neobišla." pousmiala sa Martina a jej druhá časť súčastne. Už prestávali byť dve duše v jednom tele, už prestávali rozlične myslieť. Stalo sa nevyhnutné, spojili sa. Martina síce nevedela, čo bude teraz, či ešte niekedy bude tá čo kedysi, no nevadilo jej to. Bola si vedomá toho, že dostala dar, ktorý sa neodmieta a z ktorého už nie je cesta späť.
Pomalým krokom kráčali preč. Do sveta kde ich nik nepoznal a nemal poznať no kde v nich veľa ľudí verilo. Kto stratil vieru v nádej stratil život, to bolo jediné pravidlo. Kto ešte mal vieru tomu sa dalo pomôcť. Nádej umiera posledná.
"Nie je moc času." začal vnútorný hlas.
"Moc času na čo?" odpovedala Martina.
"Ešte sa musíš učiť a ja tiež. Čaká nás nebezpečná cesta a jediný kto nám môže pomôcť je náhoda. Nik ju ešte nenašiel a nevidel no tiež už veľa luďom pomohla zachrániť sa pred osudom. Musíme ju nájsť inak máme len malú šancu v boji proti osudu."
"Ale ako ju môžme nájsť keď z tvojich slov vyplíva, že ani ty sama nevieš kde ju hľadať."
"Nájde si nás sama. Teraz musíme pomáhať."
Zjavili sa uprostred rušnej ulice veľkomesta.
"Čo máme tu.."
Vtedy si to Martina všimla. Kočík s dieťatom sa rozbehol z chodníka priamo do ulice. Či povolili brzdy alebo ich zabudla mama toho dieťaťa poriadne zatiahnuť nevedno no už bolo neskoro na pomoc.
"To nie je pravda. Ešte nemohol prísť čas toho dieťaťa. Určite nie tak skoro."
"Cestu osudu sú nevyspytatelné." zavrčala Nádej.
V tom sa rýchlosťou svetla dostali pred kočík, ktorý už bol asi iba pol metra od cesty a jedným z mečov odchýlili obruvník o pár centimetrov nad povrch. Stačilo to na zastavenie kočíka bez vyvolania otázok.
"Toto bolo o vlások." povedala Martina.
"Ešte to neskončilo"
Rýchly pohyb doľava aby sa uhli úderu, ktorý by ich inak zasiahol plnou silou. Vytasili druhý meč na obranu. Jeho ostrie sa zablisklo keď odvrátili ďalší útok.
"Kto to je?"
"Jeden zo strážcov osudu. Archanjel bez tváre. Čaká nás ťažký boj no nie tu. Prišlo by o život a duše príliš veľa ludí."
Vzlietli, tak ako vtáci no bez krídiel. Proti nim sa rútila modrá žiara. Chvíľa sústredenia, meče sa znova zabliskli no iba jeden z nich na obranu. Druhý zasiahol útočníka do ruky.
"Nikdy sa nevzdám!" následoval výkrik Archanjela.
"Už je neskoro na to aby si sa vzdal." zaznel pokojný hlas.
Prudký výpad bez varovania zasiahol Archanjela a nedal mu šancu brániť sa.
"Jeho duša odišla a už sa nevráti." povedala Nádej Martine a utíchla. Martina nevedela prečo ale cítila, že sa nemá pýtať.