Práve dnes, ani neviem prečo mi začal chýbať ten pocit prvej schôdzky. To ako sa človek obáva z prvého stretnutia s niekým.  Ako hľadá všemožné slová ktoré by mohli viesť k dlhému a príjemnému rozhovoru. Moje prvé rande  boli stále odlišné. Samozrejme, že som prešla časom v ktorom prvé stretnutie znamenalo hodiny  strávené pred zrkadlom a úplne prehádzané oblečenie, ale teraz som vo fáze kedy mi okrem dobrého vzhľadu, záleží aj na tom aby som sa nemusela hrať na niekoho iného a mohla sa príjemne porozprávať, hoci aj o tom, akde je dobrá káva, alebo kde sa dá dobre najesť. Možno je to vekom, že sa človek postupne začne sústrediť na úplne niečo iné. Možno je to už prežitou bolesťou z niečoho iného. Asi je pravda, že každá udalosť alebo spomienka človeka  zmení a zanechá v ňom hlbokú stopu.

Ak raz niekto vynájde liek na zlomené srdce, určite budem ochotná vystáť poriadnu frontu aby som ho dostala. No muselo by to byť veľké množstvo liekov, lebo ako už veľa odborníkov povedalo, každý človek je osobnosť a prežíva to svoje "BOBO" úplne inak, ale jeden liek je už na svete. Je to kamarát.

Kamarát ktorý, vypočuje, nesúdi a je ochotný prejsť aj pol sveta len pre to aby si dal s vami šálku kávy a pokecal o úplnej hlúposti. Jedno však nenahradí a to je príjemné mrazenie na tele a pocit úplného stresu ktorý prežívame pri prvej schôdzke.

Jeden kamarát mi povedal niečo čo ma najprv dobre pobavilo, ale neskôr som v tom našla kus pravdy "každý má svojho debila." Nech si to človek vysvetlí ako koľvek stále v tom nájde nejakú pravdu. A tá moja? Môj debil je strach. Určite sa nájde aj človek ktorého by som tak mohla nazvať, ale to nie som sama.

Ak sa človek snaží prekonať svojho debila, poriadne sa zapotí, a práve na to sú tu prvé schôdzky a kamaráti. Prvá schôdzka vám pomôže prekonať debila samoty a kamarát vám poôže prekonať debila smútku a bolesti. Ale na jednu otázku si neviem odpovedať.

Kedy človek prekoná debila v sebe samom?