no putá popruhov, ktoré ma viazali k padáku nestratili nič zo svojej smerodajnej sily ani uprostred šíreho neba. môj pokus sa zmaril. túžbu opantal ešte väčší hlad a všetko je zamotané, presne tak ako som nečakala. dotkla som sa limitu väzbovosti svojho ega, ako keď si rybka treskne hlavu o sklenené stenu akvária. zdanlivo nemožné a predsa... čo však robiť s neobmedzenosťou, ktorá kypí pod hrudným košom?

túžba po slobode verzus strach z neprijatia

túžba po sebarealizácii verzus slabošská stádovitosť

túžba po nadprirodzenom verzus prirodzenosť pudu...

žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. presiahnite telo a spoznáte v sebe ducha. a kde je Duch je sloboda. sloboda, ktorá dáva priestor transcendencii... aká blažená samota, ktorá nás otvára pre reflexiu seba... ukazuje nám na presiahnutie nás samých a vykročenie k druhým... Viktor tvrdí, že človek zažíva skutočné naplnenie v láske, za ktorou vidí pravé presiahnutie seba samého k druhému... a možno z nášho kresťanského by sme mohli povedať, že ak sme stvorení na obraz Boha, tak sme stvorení na obraz Trojice, v ktorej každá z osôb vychádza zo seba v ústrety tej druhej. presahuje seba, aby dala druhej jej vlastnú tvar... heh, asi je to to isté... :) akoby šlo o tajomstvo tmy, v ktorej sa rodí svetlo. tajomstvo tmy uprostred lona matky, ktoré do sveta vnáša svetlo života...

možno sa sloboda prejavuje v realizácii toho nadprirodzeného v nás. keď vychádzame z tela  v ústrety Ty, na ktorom zostáva otlačok nášho Ja...

chcela som objať bezväzbovosť v priestore orlov, no spoznávam inú bezväzbovosť, v ktorej smiem chodiť po vode. v prekročení hraníc zväzujúceho ega. v istote, ktorú mi dáva, Ten ktorý ma na výlet po hladine mora volá...

lebo láska je mocná ako smrť... (pies 8, 6)