Po minuloročných skúsenostiach s Kysuckou stovkou som mal pred ňou fakt rešpekt, naviac Roman tento rok predĺžil trasu na 125 km s prevýšením + 5550 m. Bezpochyby to bol pre mňa najťažší ultra-trail minulého roka a keďže behám práve rok tak to bol môj najťažší trail vôbec. Dnes, s odstupom času sa už len bavím keď si spomeniem ako sme vtedy s Danom, obaja v ťažkých vibramách, neveriac vlastným očiam sledovali chrtov v elasťákoch a v teniskách. Vtedy, po 34 hodinách trápenia v snehu, blate a zime som sa však nebavil....no poučil som sa a po roku som vyštartoval v čele tejto chrtej svorky...

Do Kysuckého Nového Mesta sme s Danom dorazili v predstihu, takže sme sa v kľude navečerali, moju voľbu, kuracie prsia so syrovou omáčkou som ťažko a neskôr ešte niekoľkokrát oľutoval...Aj v športovej hale sme medzi prvými, po rýchlej registrácii si rozkladám karimatku a snažím sa aspoň nachvíľu oddýchnuť. Po zobudení je už telocvičňa plná ľudí, známych aj menej známych.

Vo veľkej telocvični, Roman víta účastníkov, nasleduje príhovor primátora KNM, v pamäti mi utkvie jeho myšlienka, že Kysuce boli vždy chudobný kraj. Turisti sem nechodia kvôli historickým pamiatkam, nenájdeme tu žiadne hrady ani zámky ale je to kraj s nádhernou prírodou, ktorá svojimi krásami láka v každom ročnom období.

 Po absolvovaní dvoch ročníkov Kysuckej stovky mám však strach, že Kysuce strácajú aj toto posledné bohatstvo. Tak intenzívna ťažba dreva, nie je snáď nikde inde na Slovensku, úplne holé stráne, zo zeme trčia len metrové pahýle...Kmene odvezené do Rakúska a na Kysuciach ostávajú len konáre pováľané po zemi a zničené lesné cesty. Neviem do akej miery má na tomto stave podiel kôrovec, aký víchrice a aký ľudská chamtivosť výsledok je však smutný.

 

 

                            

Les v horskom prostredí má kľúčovú úlohu pri zachytávaní vody, nesmieme sa preto diviť ak po každom väčšom daždi sú dediny v údoliach zaplavené. Ale dosť už, toto má byť reportáž o Kysuckej stovke.

Štart je ako aj po minulé roky v Radoli o 22h00, po poľnej ceste sa dostávame do Snežnice, symbolicky pred Zástraním sa prvý krát ozve syrová omáčka a musím zbehnúť z trasy. Po prvej živej kontrole sa pridávam k Adamovi, rozprávame sa o absolvovaných stovkách a trasa rýchlo ubieha, tempo mi vyhovuje ale nie syrovej omáčke, musím teda znovu zísť z trasy a Adama dobieham až na kontrole v Hornom Vadičove, pri odchode na Ľadonhoru. Roman práve rozkladá živú kontrolu, tých čo sú pred nami už nestihol. Trasa je úplne bez snehu takže sa ide naozaj oveľa rýchlejšie ako minulý rok a prví bežci predbehnú väčšinu živých kontrol na trase. Na okruh okolo Ľadonhory sa vydávam sám, najprv po zelenej k chate pod Ľadonhorou, ešte je stále tma a pod sebou vidím svetlá Vadičova, Lopušných pažití a ďalších dedín, ktorých názvy však nepoznám. Prichádza sľubovaný zlatý kilometer s prevýšením 345 m cez sedlo pod Ľadonhorou až na Ľadonhoru (999 m n.m.).

                           

Fajne som sa spotil, stúpam celkom svižne, mám ešte kopec energie, takže sa mi podarí predbehnúť dvojicu chalanov z Čiech. Na vrchole mám však problém, neviem nájsť obálku s kontrolnými nálepkami, behám hore dole, niekoľkokrát sa vrátim k stromu s vrcholovou knihou ale nič nevidím tak si aspoň ako dôkaz fotím smerovník. V klesaní do Vadičova ma dobieha Hubert a potvrdzuje mi, že kontrolné nálepky boli tam ako minulý rok.

Z Vadičova sa cez Žihľavový grúň dostávam, až do Klubiny. Bola to pre mňa najhoršia etapa celého trailu, pováľané stromy, haluze a konáre na ceste. Cítil som sa veľmi unavene, točila sa mi hlava a najradšej by som si niekam ľahol a ostal tam. Vypadol som z tempa a začali ma predbiehať ostatní pretekári. Posledný úsek z Rovne do Klubiny bola čistá katastrofa a už som mal toho plné zuby. Na živej kontrole v Klubine bola zatiaľ len prepravka s pagáčmi nápoje ešte nedorazili. Pridávam sa k Martinovi, kupujeme si nápoje v miestnej Jednote. Pre domácich musíme pôsobiť dosť exoticky, nevidia asi veľmi často o šiestej ráno ľudí v elasťákoch a s čelovkami na hlavách...Pod Bobovcom sa rozdelíme a na vyhliadku stúpam s Michalom, s ktorým pobežím v podstate až do cieľa, z vrcholu už zbiehajú vysmiaty Johny s Honzom. 

Keďže mám dostatočné zásoby aj vody aj tyčiniek a gélov, v Starej Bystrici sa vôbec nezastavujem a po lúkach začínam stúpať na Veľkú Raču.

                           

S východom slnka sa mi vrátila energia a znovu sa dostávam do tempa, ktoré mi vyhovuje. Dostávam sa nad hmlu, ktorá zahaľuje dolinu a odkrývajú sa mi úžasné výhľady na Malú Fatru s Veľkým Rozsutcom a západné Tatry.

                         

 

                

Tesne pred Veľkou Račou sa objavuje prvý sneh, terén je trochu zľadovatený a nebyť paličiek som na zemi.

                       

 

                          

Pod 1100 m n.m sa však sneh opäť stráca, a na chate horskej služby už nie je žiadny sneh bohužiaľ ani záchranári. S Michalom preto pokračujeme ďalej a zbiehame po svahu kde ich stretávame a potvrdzujú nám kontrolnú kartičku. Na Príslope sa mi Michal stratil, predpokladám, že ako každý správny Poliak sa išiel pomodliť ku kaplnke.

                           

K Medveďovi teda dobieham sám, pani v bufete mi však oznamuje, že goralská polievka, ktorú máme objednanú sa ešte len varí, vymieňam teda môj zelený lístok za malé pivo, malú kofolu a arašidy. Naviac zlyhala aj moja zásobovacia jednotka, s ktorou som sa mal práve tu stretnúť a doplniť si baterky do navigácie a nejaké gély. Nakoľko však bežím rýchlejšie ako som predpokladal moje gély sú ešte v Bratislave. Pri odchode dobieha k bufetu Michal s Martinom. Michalovi asi stačí duchovná strava a beží hneď so mnou do Oščadnice. Tu sa rozdeľujeme aby som si zohnal baterky. Znovu sa stretáme až na lúkach za Kalinovým vrchom kde nájdem Michala ponoreného v mapách hľadajúc správnu cestu, keďže GPS mi už funguje ukážem mu cestu a pokračujeme spolu až k železničnej stanici v Oščadnici. Na lúkach za Kykulou je pekný výhľad na Čadcu a horský hotel Husárik ale najprv ma čaká prudké stúpanie do osady Kýčera po neuveriteľne rozbitej lesnej ceste, na ktorej mi Michal zmizne z dohľadu. V Čadci na živej kontrole mi Roman ponúka pomaranč a stretávam sa aj s mojou stratenou zásobovacou jednotkou tak si doplním do batohu na posledných 30 kilometrov aspoň pár gélov. Pokračujem po červenej na Husárik a Chotárny kopec, pri zostupe sa mi podarí prvý krát poriadne zakufrovať, nechce sa mi strácať čas vracaním späť tak si to reznem krížom cez les čo po chvíli oľutujem lebo všade sú pováľané stromy, ktoré musím obchádzať alebo pokračovať. Nakoniec sa mi podarí znovu napojiť na červenú a potom už bez problémov dobieham až do Nesluše. Nekonečne dlhá cesta obcou je prerušená poslednou živou kontrolou kde si doplním ešte trochu vody do camelbaku a pokračujem ďalej nech už to mám za sebou. Michal sa z ničoho nič znovu objaví,, kde inde ako pri kaplnke na Majdánkach. Aby sme sa nenudili tak pri zbiehaní z Tábora nás ešte raz  trochu zakufrujem ale nakoniec po 19 hodinách úspešne dobiehame k športovej hale kde si s Michalom rozdelíme ôsme a deviate miesto.

                            

Čo na záver? Nevyrovnaný účet s Kysuckou stovkou som si vyrovnal, som spokojný, mám len strach čo ostane z kysuckej prírody do budúceho roka snáď viac ako len potopa....