Niekedy sa pristihnem (hm..., alebo ma pristihnú) ako sa pri nedeľnom obede hojdám na stoličke. Mama mi zvykne zdôrazniť, že budem musieť kúpiť novú ak túto vyheglám, ale môj život... môj život nezdôrazňuje nič. Môj život celkom jednoducho zdieľa moju radosť z pohybu so mnou. Občas sa mi zdá, že ma len tak ticho z kúta pozoruje a usmieva sa keď pijem pivo z fľaše, pevná a nezlomená aj napriek monológu brata o tom ako dámy pijú nápoje výlučne z pohára. A keď si vyberám v obchode pánske rifle, vraví so zápalom - v týchto máš veľký zadok a tieto sú príliš krátke... Vlastne som ho nikdy nepočula vravieť, že by boli „pánske“, ani o tom ako majú v dámskom oddelení výpredaje sukieň... Aj vŕtačku mi môj život pomáha držať ak ňou zavádzam špionážnu plošticu k susedom, po neúspešnom pláne zavesiť do izby nový obraz a myslím, že sme už vo vŕtaní zohratý tím. Heh, vždy rád pomôže keď treba vybrať z diery v stene hmoždinku... Áno, po tom ako sa mi nepodarilo na prvý krát odhadnúť správnu veľkosť vrtáku. A potom spolu miešame sadru...

Na mojom živote obdivujem, že je slobodnejší ako ja. Fascinuje ma, ako je trpezlivý s tým mojím dookola sa opakujúcim  - mala by som, musím, patrí sa, je dôležité... a ako nerieši od koho a ako sa to na mňa nalepilo. Aká oslobodzujúca je dôvera, ktorú vkladá vo mňa samú a akou posilou je, keď mi fandí ak s predstavami okolia o tom „ako by mal môj život vyzerať“ zápasím do potu krvi... a nie vždy vyhrám... aj vtedy zostáva verný, svojej viere vo mňa... a keď sa ostýchavo vraciam so sklopenými ušami z prehry, nič mi nevyčíta, len ten jeho tichý úsmev na tvári, a s ním pokoj a nádej, že opäť príde okamih keď budeme znovu spolu. Len my dvaja, dáme si klobásku o jedenástej v noci, potom vankúšovú vojnu a nakoniec budeme spať v strede izby v spacákoch na zemi...