Zomieram a až teraz som pochopil svoj omyl. Niekoľkokrát som v živote zažil situáciu, keď som takmer prišiel o život. Raz, keď som bol školák a šiel do školy, ma takmer prešlo nákladné auto. Druhý krát som pri jazde na bicykli tak nešťastne spadol, že som skončil s fraktúrou lepky v nemocnici. No aj vtedy som to prežil. O pár rokov na vojne streľbách ma škrabol odrazený projektil opäť na hlave a okrem otrasu mozgu sa mi nič vážnejšie nestalo. O pár rokov na to som počas kurzu paraglidingu vletel padákom do vysokého napätia, ale opäť som vyviazol živý. V tom čase som už veril, že mám anjela strážneho, ktorý na mňa dozerá a tušil som, že som asi jeden z tých predurčených, ktorý má zohrať úlohu v dejinách ľudstva. Nevedel som, akú a kedy, ale tušil som, že určite raz príde ten čas, kedy zohrajem svoju úlohu.

Teraz tu ležím a viem, že tá chvíľa už nenastane. Možno som si to iba namýšľal a bolo to jednoducho šťastie, ktoré ma v živote postretlo a ja som nepočúval jeho hlas a to sa mi stalo teraz osudným.

Prvýkrát som sa s ním stretol v električke cestou do práce. Hneď ma zaujal svojou celkom milou usmiatou tvárou, ktorá ho oddeľovala od masy anonymných cestujúcich podobajúcich sa navzájom ako vajce vajcu. Prišiel ku mne a prihovoril sa mi: "Kontrola cestovných lístkov. Môžete mi ukázať váš lístok, alebo električenku?".
Pochopil som, že ten úsmev iba zakrýval obyčajného revízora a tak som siahol do vrecka, že mu moju električenku podám. Nebola tam. Vtedy som si spomenul, že som si vymenil zimnú vetrovku za jarnú a preukaz ostal tam.
"Prepáčte pán revízor, ale zabudol som si ju doma.", povedal som sklamaným hlasom a tušil som, čo bude nasledovať.
"Tak vám vypíšem pokutový lístok a vy nám ho pekne zaplatíte.", odpovedal tentoraz už z vážnejšou tvárou.
V ten deň som sa s priateľkou opäť pohádal. Z domu som odchádzal nervózny a pocit, že som spravil takú hlúposť, ma vytočil ešte viac. Zareagoval som tak, že som sa pri spomienke na ten moment neskôr vždy značne zahanbil. "Človek si zabudne raz električenku a vy na mňa hneď vybehnete s pokutou. Ja na vás robím, vy žijete z mojich daní a ešte ma pokutovať za takúto smiešnu vec. Keby ste všetci revízori normálni ľudia, tak mi dáte predvolanku a ja vám ten preukaz donesiem. Lenže vy nie, však máte z tej pokuty odmeny? Koľko cigánov vidím každý deň cestovať na čierno, pozrite aj tamto máte jedného takého...", a ukázal som smerom k jednému rómovi, čo cestoval v električke, "... a ja nie len že živým rovnakých darmožráčov, ale aj vás. A vy ma idete pokutovať, že som si raz zabudol preukaz. Viete, čo ste vy a s vami všetci podobní úradníci, policajti, celý parlament a vláda? Banda neschopných idiotov. Skúste sa ráno pozrieť do zrkadla a zamyslite sa nad svojou existenciou."
Revízor potlačil zlosť, podal mi šek s pokutou 1000 korún a podišiel k tomu rómovi. Ten vytiahol štiknutý lístok a ja som pocítil ten pocit trápnosti, ktorý som nikdy viac nechcel zažiť. Revízor sa ku mne pristavil, pozrel sa mi do očí, usmial sa a na ďalšej zastávke vystúpil.

A tak ubehlo pár dní, pár týždňov. Jedno ráno som vliezol do vane a premýšľal o víkende, ktorý práve začal. Boli sme na chalupe sami dvaja, ja a Dana. Zrazu niekto zazvonil pri dverách. "Dana, niekto zvoní. Choď otvoriť. Isto to je zasa nejaký sused, ktorý nemá múku alebo čosi podobné, pošli ho čo najskôr kade ľahšie a príď mi umyť chrbát.", zakričal som z kúpeľne na priateľku, ktorá práve pripravovala raňajky. Počul som ako otvorila dvere a ako sa s niekým rozpráva. O minútu na to sa otvorili dvere na kúpeľni. Môj úsmev očakávajúci Danu razom vyprchal a ja som pocítil naozajstný strach. Stála tam Dana a za ňou stál môj starý známy revízor. V ruke držal pištoľ, ktorá mierila na Daninu hlavu.
"Však si nečakal takúto návštevu? Aj ja som dlho zvažoval, kým začnem a máš to šťastie, že moja prvá návšteva je u teba. Vieš, mám už dosť podobných obmedzencov ako ty, čo sa do mňa neustále navážajú a myslia si, že ma to baví ich pokutovať. Aj ty si jeden z tých, čo ste a na mňa sťažovali. Pred dvoma týždňami som prišiel o zamestnanie a skončil som v technických službách ako smetiar. Vieš, rovnako ako tí druhí aj ty si len obyčajná špina spoločnosti, čo sa vyvršuje na svoje okolie a keďže som smetiar, prišiel som sem upratať."
"Preboha človeče nebláznite. Azda ma nechcete zabiť?", povedal som so značnými obavami o svoju budúcnosť.
"Ja nebláznim. Proste sa s tým zmier, že tvoj čas pomaličky končí. Mimochodom, máš peknú manželku."
"Je to priateľka. Nechajte ju na pokoji. Ona vám nič nespravila."
"Ja viem, že nie, ale má smolu, že má takého zlého priateľa. Mimochodom slečna máte pekné oči."
"Ďakujem.", povedala roztraseným hlasom Dana.
"Takže si poviem, čo bude nasledovať.", povedal s úsmevom revízor, "Najsamprv ti dám pocítiť čo je bolesť.", a len čo to dopovedal vystrelil štyri strely smerom na moje kolená a ramená. Zvrieskol som od tej hroznej bolesti a voda vo vani sa začala miešať s mojou krvou. Do čírej tekutiny vtekali prúdy hustejšej kvapaliny červenej farby a moje neuróny spracovávali tisícky informácii. Nemohol som sa vôbec pohnúť, bol som ako pribitý klincami. Tak veľmi som sa chcel pohnúť a zaútočiť na neho, ale bol rýchlejší a týmito priestrelmi ma úplne paralyzoval. Dana vykríkla od strachu a vrhla sa smerom ku mne. On ju chytil zozadu za vlasy a priložil jej hlaveň opäť k hlave.
"Tak ako sa cítiš pán cestujúci. Teba bolí telo, mňa bolela duša. Mimochodom máš dobrý výhľad do obývačky, tak sa pozri ako sa má dáma správne pomilovať, aby sa jej to páčilo. Ale aby si len tak zbytočne nevysedával vo vani, pridám ti jednu starosť na vyše.", a prestrelil mi ďalšou ranou tepnu na stehne. Okamžite som si vrazil prst do rany a stlačil si tepnu, z ktorej vystrekovala krv. Napriek tomu, že som bol vo vode, ktorá bola už takmer červená, videl som prúd krvi ako rytmicky rozviruje túto zmes tekutín. Na mieste, kde guľka prestrelila vaňu sa tvoril maličký vír, v ktorom sa obe unikajúce tekutiny vírili navzájom. Mali sme rovnaký osud, ja a vaňa. Z nás oboch prestrelených unikala tekutina, bez ktorej by sme nemohli existovať. Zatiaľ revízor dotiahol Danu do obývačky.

"Milá slečna poprosím vás o menšiu asistenciu. Pekne pomaličky mi zo zadného vrecka vytiahnite prezervatív a nasaďte mi ho na to správne miesto. Nezabudnite, že ste stále stredobodom mojej pozornosti a pozornosti mojej priateľky, ktorá sa už zoznámila s vašim priateľom."
Dana mu stiahla nohavice a na jeho stoporený penis natiahla prezervatív. Potom ju tam s pištoľou na spánkoch začal znásilňovať. Ja som sa tomu iba bezbranne a v bolestiach, bojujúc o vlastný život prizeral. Bol som zúrivý, ak by sa dalo roztrhal by som ho na márne kúsky. Dana plakala a ticho znášala celé to zverstvo, ktoré na nej páchal. Mne pomaličky unikal život do kvapaliny, ktorá tvorí väčšinu môjho tela.

Keď to celé skončil otočil sa ku mne a s úsmevom mi povedal: "A vieš, že na tento sex Dana do smrti nezabudne?"
So zúrivým pohľadom som na neho vykríkol: "A ti po smrti zhoríš v pekle!"
On sa len zasmial, ticho povedal: "Nepochopil si ma, ako nechápeš nič na tomto svete.", namieril pištoľ na Danu a vystrelil. V tom momente mi bolo jasné, že Dana sa už nikdy nebude trápiť tým, čo sa pred chvíľou stalo. Ležala tam, mŕtva. To všetko kvôli mne. Rezignoval som. Nechcel som žiť.

"No, tak ja som už skončil. Ešte sa dám do poriadku a pomaličky pôjdem. Dúfam, že ma chápeš. Ty o chvíľočku opustíš tento svet a Dana, by bola iba nepohodlný svedok. Takto bola vlastne príjemný svedok, navyše je to jej chyba. Rozhodla sa žiť s tebou.", povedal s úsmevom ten diabol a vo vedľajšom umývadle si stiahol prezervatív, ktorý zabalil do igelitového sáčku a umyl si penis. Takmer som šalel od zúrivosti, ale nedokázal som viac. Zrazu sa prudko otočil a vystrelil na moju ruku v mieste, kde som držal prstami tepnu. Odtrhlo mi to niekoľko prstov a tepna opäť povolila. Vedel som, že tento krát bojovať už aj tak nemá cenu. Po tom všetkom som nechcel ani žiť. Pomaly s unikajúcou krvou, unikalo z tela aj moje vedomie.

Otočil sa ku mne a povedal: "Zabudol som sa predstaviť. Volám sa Karol a ty máš tu česť byť prvý v zozname. Nezabudni pozdraviť tých tam hore.". Potom sa otočil a odišiel k dverám. Otvoril ich, otočil sa a povedal: "Pekná chalupa, ten kľud a ticho." a s úsmevom zabuchol dvere. Môj pohľad zablúdil smerom k Dane a pomyslel som si, že môj anjel strážny asi niekde zaspal.

Odhadujem, že mi ostáva asi minúta života. Moje myšlienky sa mi začínajú pretrhávať a to čo začínam vidieť je tmavý tunel, ktorým o chvíľu musím prejsť. V diaľke ale vidím svetlo. Je príjemné a cítim potrebu k nemu vykročiť. Moje telo ma síce ešte drží, ale viem, že už nie na dlho. Áno, práve povolilo. Som slobodný a pomaličky kráčam smerom k nemu. Som voľný a gravitácia stráca význam. Už nekráčam, ale letím, stále rýchlejšie a rýchlejšie. Už som tam. Biela miestnosť s dvoma stoličkami oproti sebe. Je mi jasné, pre koho je jedna z nich. Tak si idem sadnúť.

"Je tu niekto?", pýtam sa.
"Áno, som tu.", ozval sa hlas za mojim chrbtom. Z tieňa vystúpil nádherný muž. Jeho krásna tvár ma naplnila šťastím.
"Si to ty?", opýtal som sa neisto.
"A čo si myslíš ty? Kto som?", opýtal sa ma.
"No predsa Boh.", odvetil som.
"Pssss! To slovo predo mnou nevyslovuj!", povedal s vážnym pohľadom.
"Chápem, nevezmeš meno Božie nadarmo.", odpovedal som úprimne.
"Si zábavný. A zmätený však.", povedal s úsmevom.
"No, zažil som to prvý krát, takže neviem, ako sa mám správať v takejto situácii."
"Nikto nevie, ako sa správať v takejto situácii. Je to logické. A to ma na vás ľuďoch vždy baví. Každý reagujete inak a pritom vždy rovnakým spôsobom."
"Čo bude nasledovať?", opýtal som sa nesmelo.
"To závisí od tvojho života."
"Mám sa začať spovedať?"
"Ak máš potrebu mi niečo povedať, nebudem ti brániť."
"Viem, že som v živote spravil veľa zlých vecí a nebol zodpovedný...", začal som.
"Áno, to robí veľa ľudí..."
"Ale vďaka mne zomrela Dana.", povedal som so slzami v očiach.
"Áno, aj kvôli tebe."
"Lenže ja som jej chcel pomôcť a nemohol som.", pokračoval som.
"Je to ľudské, človek je slabý a často chybí, ja ti nemám čo vyčítať. Si iba človek."
"Takže mi odpustíš všetky prehrešky?"
"Ale načo, veď ja som rád, že si robil chyby.", povedal mi s úsmevom.
"Nechápem, ako môžeš byť rád, že robím chyby?", povedal som neuvedomujúc si svoj omyl.
"Aj tento krát sa mýliš, opäť posudzuješ podľa výzoru. Ako celý svoj život."
"Nechápem, čo tým myslíš?"
"Myslíš si, že som On? A pritom nie som."
"Nechápem? Nie si On? A kto si teda?"
"Porozmýšľaj."

A tak som začal premýšľať. Vo večnosti čas nehraje úlohu a tak sme tam sedeli a ja som premýšľal.

"Ešte ti niečo poviem.", povedal uprostred ticha.
"Mal si pocit, že všetky tie nešťastia, ktorým si sa vyhol, majú nejaký dôvod. Mal si pravdu. Tvoj osud bol určený na to, aby si v priebehu života stretol s Karolom a zavŕšil jeho dotvorenie. A podarilo sa ti to."
"Ako to? Nechápem."
"Aký ste vy ľudia hlúpi a naivní. Vieš, že tu vo večnosti neplatia žiadne časové zákony a teda, aj Karol už dorazil do cieľa. Pred tým, než sem došiel získal povesť najmasovejšieho vraha v histórii ľudstva. A svoju karieru odštartoval práve tebou. Čo je na tom paradoxné a zábavné, práve ty si bol ten stimul, ktorý dovŕšil jeho dotvorenie v tak skvelého vraha."
"Takže mojou úlohou bolo, aby som sa v istom momente stretol s Karolom, aktivoval vraha v jeho osobnosti a potom sa stal jeho prvou obeťou?", opýtal som sa a s obavou očakával odpoveď.
"Bingo! Konečne do toho začínaš vidieť.", zaznelo spoza môjho chrbta.
Pozrel som sa na stoličku a on tam už nesedel, bol za mnou, jednoducho zmizol a objavil sa tam.
"Ale ako môžeš ty podporovať takú neprávosť?", opýtal som sa vyčítavo.
"Prečo nie? Práve ja som tvorca takýchto kreatúr?"
"Satan?"
"Áno, uhádol si. Ale trvalo ti to pekne dlho?"
"Som v pekle?"
"Keď tak premýšľam asi áno.", a z rehotom mi zmizol z očí.
Steny miestnosti vzbĺkli a ja som ostal stáť uprostred pekla. Navôkol horeli ohne a mne sa naskytol bizardný pohľad. Anjeli temnoty konali svoju povinnosť. Čakal som, čo príde.

".... máte záujem o reinrkarnáciu Vašej postavy?"
"Áno."
"Bohužiaľ nemáte dostatok kreditov. Musíte si predplatiť nové. Máte záujem platiť online?"
"Áno."
"Zadajte svoje údaje a údaje vašej platobnej karty."
"Váš kredit bol aktualizovaný a postavu môžete reinkarnovať..."

"Daj sa mi napiť?", opýtal sa ma žobrák, ktorý sa z ničoho nič zjavil za mojím chrbtom uprostred tých bizardností.
"Ale ja nemám žiadnu vodu.", odpovedal som prekvapene a sklamane.
"Pozri sa do svojho ľavého vrecka.", odpovedal mi starec.
Z vrecka som vytiahol misku, ktorá sa akoby zázrakom naplnila vodou. Podal som ju žobrákovi. On sa napil a chytil ma za ruku. "Poď so mnou."
"Kto si?", opýtal som sa žobráka
"Ten čo ti prišiel pomôcť."
Pred nami sa otvorili dvere a ja som sa ocitol opäť v tunely.
"Kráčaj na jeho koniec a nezabudni sa polepšiť.", povedal žobrák a zavrel za mnou dvere. Tie akoby razom zmizli. Na konci chodby som uvidel svetlo. Vybral som sa za ním. Opäť zmizla gravitácia a ja som letel za svetlom. V diaľke som začul: "Tlačte, tlačte! Už vidím hlavičku! Už to bude! Skvelé máte syna..."

"Jomar, povedala som ti už niekoľko krát, aby si sa učil a nehral sa stále za počítačom. Navyše som sa dozvedela, že míňaš otcove kredity na tú sprostú hru."
"Ale mama, God of Earth predsa nie je sprostá hra!"
"Ak si nezlepšíš prospech, tak ti ju zakážeme!".
"Ale keď prestanem hrať tú hru, zomrú v nej tisícky ľudí."
"Uvedom si, že sú to iba virtuálni ľudia. Nik nezomrie, iba pár bitov dát. A začni sa učiť!"
"Dobre, už idem...."