Keď idem peši do práce, premýšľam. Premýšľam nad všednosťami života. Nie.. Nebojte sa.. Premýšľam stále. Ale keď idem do práce peši, premýšľam inak. Dovolím svojim myšlienkam rozutekať sa aj mimo okruh momontálnych povinností..  Potom si jednu ulovím a nad tou jednou premýšľam..

Aj včera som šla do práce peši. Síce som cestou musela vybaviť nejaké drobnosti,ale.. Vypustila som myšlienky A potom jednu ulovila. Bola zase o Ňom. A tak sa nedivte,že o tom píšem až dnes.. Väčšinou dôsledky toho premýšľania počas pracovného dňa vyprchajú. Ale toto bolo o Ňom.. A to nemôže predsa vyprchať.. Bohužiaľ..

Kráčala som po chodníku a stretávala ľudí. Niekto šiel sám,  niekto sám nešiel. Niekto s úsmevom, iný s vážnou tvárou. Stretla som aj mladých zaľúbencov držiacich sa za ruky. Stretla som aj manželov v zrelom veku,ktorí šli vedľa seba,ale bolo hneď jasné,že najradšej by boli niekde inde.. Stretla som aj muža s ustarosteným výrazom.. Stretla som ženu s túžbou v očiach.. Stretla som skrátka človeka..dvoch.. troch.. veľa..

A potom mi to došlo.. Všetci ľudia sme rovnakí. Máme tú istú stavbu tela. Máme aj dušu. Na prvý pohľad málo rozlíšiteľní.. vo všeobecnosti. No napriek tomu máme to čosi v sebe,čo dokáže upútať..

A potom sa to stalo. Čo spôsobuje ten krásny moment  v živote človeka?  Čo je to za silu,čo povie nám,ten nie.. ale ten určite áno?

Zistila som,že milujem človeka,ktorý mi neskonale ublížil a stále ubližuje..
A neviem milovať takou silou toho,čo ma miluje a stojí pri mne v každej situácii..

Čo ako by som chcela, neviem to..

Netvrdím,že ho nemilujem vôbec.. to by som klamala..
Len.. Nemá to tú silu.. Nemá to to omračujúce..


Ako vôbec môže existovať láska o rôznych intenzitách..
Viete tiež ľúbiť viacerých naraz,ale každého inak?..

Som vôbec aspoň trošičku normálna?