Pomaly zdvihol čierne krídlo začmudené a miestami spálené a zvíril sa kúdol popola, ktorý odkryl malú kaluž krvi pod ním. Jedinú farebnú škvrnu v šedivom bezútešnom mori ponuro osvetlenom  plameňmi  hladného ohňa z bezodnej priepasti nad ktorou stál.  Spomienky keď bol svet farebný bledli čoraz viac a musel  loviť úporne v pamäti aby si vybavil úrodný kraj ktorý niekedy stál pod vysokým bralom na ktorom si odpočinul predtým ako bude musieť  znova vzlietnuť .

Premýšľal ako je to už  dlho. Ako dlho sa už vznáša nad spustošeným spáleným krajom a ako dlho je to už, keď stretol posledného človeka ktorý sa podobal na šťastných a bezstarostných ľudí dôb pred ničivou búrkou a kráľovstvom ohňa, ktoré sa rozšírilo svetom. Ako veľmi by sa čudoval človek obrazu blúdiacich beznádejných príšer, ktoré kvília nocou aby sa zhľadúvali ak náhodou raz za čas niektorý z nich zahynie. A ako veľmi by sa čudoval človek dávnych úrodných časov nad pohľadom ako jeho potomkovia trhajú zbytky ktoré ostali z ich niekdajších druhov holými rukami aby si ich pôžitkársky pchali  do rozďavených škeriacich sa úst. A s mľaskotom ich zjedli s jediným úmyslom .....prežiť....