V jeden teply vecer mi zazvonil telefon. Mamina mi oznamuje, ze mi prisla domov pozvanka. Stretnutie po rokoch, stretnutie spoluziakov zo ZAKLADNEJ skoly. V hlave mi behaju spomienky na lavice zakladnej skoly dodnes...

A spominam i na inych spoluziakov..

Moje prve stretnutie so spoluziakmi  bolo prave zo STREDNEJ skoly a bolo po 3ch rokoch. Z 26 byvalych spoluziakov boli v tom case len 3 studentmi VS. Mnohi zo spoluziakov neboli nikdy zamestnani, mnohi striedali zamestnania po par mesiacoch. Vela spoluziacok odstartovalo svoju karieru ako AU PAIR a na stretnuti nam predstavili svoje male babatka... Triednu ucitelku na stretnutie nepozvali. Dovod bol jednoduchy, davala im predsa zle znamky...Triedna ucitelka vsak na stretnutie prisla. Dozvedela sa o stretnuti a chcela nas vidiet. Bolo mi jej luto a za spravanie spoluziakov som sa hanbila. Nikto nemal zaujem rozpravat sa s nou. Vela casu som v ten vecer stravila prave s nou. Mnohe dievcata  "zavesili" stretnutie na klinec a nevedeli sa dockat diskoteky na druhom poschodi, kde v tanecnej vasni ukazovali spotenu slaninku pod trickom... Mala som z toho stretnutia velmi divne pocity.

Stretnutie z VYSOKEJ skoly sme mali minuly rok. Nemohla som prist, bola som mimo Europy. Cez kamarata-spoluziaka som nechala pozdravovat  vsetkych, ktori na stretko prisli. Bola ich vsak malo. Maju rodiny a rataju kazdu korunu. Vlastne su radi, ze VS konecne ukoncili a nemali chut stretnut sa s profesormi, u ktorych sa preopisovali a preprosikali z rocnika do rocnika. Prisli teda len "poctivy" studenti, ktori nemali problem pozriet sa profesorom do oci...

Stretnutie zo ZAKLADNEJ skoly by sa dalo nazvat mojou srdcovkou. Boli to dlhe roky, ktore sme stravili spolu. Vlastne sme sa poznali od detstva.  Vcera som zacala pisat spoluziakom list. Na stretavku nepridem, opat som mimo Europy. List som vsak nedopisala. Spomienky na spoluziakov zo zakladnej skoly nie su len vesele. Som z obycajnej rodiny, ziadny komunisti ani budovatelske pozicie, ale mala som krasne detstvo a ako jedina z triedy som letne dovolenky travila s rodicmi v zahranici u mora kazdy rok. Stretila som dvoch malych surodencov, ktorych som nikdy nespoznala a tak boli moji rodicia velmi stastni, ze ma maju. Kupili mi vzdy vsetky skolske pomocky, vzdy som mala nove papucky na zaciatku skolskeho roka a pekne oblecenie, ktore bolo trnom v oku mojim spoluziackam. Dievcata boli a su zavistlive... Spoluziaci ma mali radi, sem-tam som im nasepkavala, dala novu fixovku, obcas im rozdelila z mojej desiatej, pretoze im pravidelne chlebik s mastou a cibulkou uz nechutil. Vela vsak bolo takych, ktori si robili posmesky z toho, ze zase len JA nieco ovladam. Citila som sa hrozne a neraz som kvoli tomu doma plakala. Lavice zakladnej skoly sme opustali v prevrate, v obdobi "ciapky Budajky". Odvtedy som stretla mozno len 6tich spoluziakov, ale viem o mnohych, ako zili a ziju. Ak by sme sa stetli, svietila by som medzi nimi ako Edisonka a po tom netuzim. Mam za sebou krasne roky, vela som cestovala, stretla mnozstvo skvelych vzdelanych ludi, na zamestnavatelov nemam dovod nadavat, ak neratam cestinu, dohovorim sa 4mi jazykmi {z toho 2 nie su europske}, neriesim zakladne existencne problemy a vsetko co mam, som dosiahla nie vlastnou sikovnostou-prefikanostou, ale vzdelanim a sirokym spektrom zaujmov. Som rada, ze si vtedy robili zo mna zarty, posilnilo ma to a dnes im dopisem list, v ktorom ich budem pozdravovat z nadhernej a vyspelej krajiny, ktoru mnohi z nich ani na mape navedia najst.

Nikdo z nas to nemal vzdy uplne jednoduche a tak drzim vsetkym spoluziakom palce. Som tam, kde som predsa aj vdaka nim.