Azda niet medzi nami nikoho, koho by nepoburoval masaker v severnej Osetii v Rusku, ktorý už ráta na päť stoviek obetí. A rátaniu konca zatiaľ niet. Kým chýr prišiel až ku mne, mal som svojho druhu pokoj. Teraz? Ide len o jednorazové civilizačné zlyhanie a dôsledok tamojších politických a iných pomerov? Alebo tam išlo o prejav globálnej krízy, charakterizovanej vysokým stupňom násilia – skutočného i násilia iných druhov? Nuž, ani rozhutovaniu konca niet.

Isté je to, že svetová spoločnosť je nakazená násilím všetkých typov – od brachiálnej moci až k agresivite slovnej, komunikačnej a, žiaľ, mediálnej. Niet takmer nikoho, kto by dokázal obísť, nebyť zasiahnutý násilím, agresivitou a militantnosťou. A nemýľme sa – Osetia nie je nijako ďaleko, je tu, aj u nás doma a v našich pomeroch, aj keď má, povedzme, kultivovanejšiu podobu. Aj u nás zostávajú v prachu vlastnej duše zranení, zasiahnutí i boľaví.

Fenomén násilia stojí a padá s nekritickým uplatňovaním seba samotného, s nadhodnotením vlastnej osoby na úkor iného. Nemožno nevnímať, že dnes a denne sme nielen svedkami, ale z času na čas aj aktérmi otvoreného násilia vo viac či menej zakrytej podobe a forme. A ona Osetia je len vrcholcom povestného ľadovca. Ak by to bolo pravdivé, povedal by som - násilie preniká všade. Mnohí by iste odporovali, veď nikomu už dávno ani len jednu statočnú facku nezavesili. To môže byť pravda, len či je to naozaj tak – zaúch dostávame denne nadostač: verejne, neverejne, osobne i skupinovo. Stačí sa len obzrieť a už ju máme. Príkladov je dosť a dosť, a zatiaľ nemusia mať fatálnu podobu. Stačí, že sú trendom, tendenciou ku násiliu...

Ako že to máme zapísané v Písme: Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť. Proti takýmto nie je zákon. Tí, čo prináležia Kristovi Ježišovi, ukrižovali si telo s vášňami a žiadosťami (G 5,22 – 24). Možno by mal apoštol aj dnes zájsť nielen do Osetie, ale aj ku každému z nás a pripomenúť znova to, čo už bol raz napísal Galatským.