Padá. Padám. Padá. Stále padám. Padám čím ďalej tým viac, priamej úmere počtu napadaných centimetrov snehu na okennej rímse. Je to nezadržateľné a neviem to zmeniť, aj keď veľmi chcem. Tejto zimnej romantike sa neviem tešiť. Ničí ma. Ničí ma pomyslenie na sneh. Za snehom vidím meškanie, za meškaním množstvo premárneného času a neskutočnú únavu, z ktorej sa spamätávam dva dni. Je len pondelok ráno a už prepadám neľútostným predstavám o zajtrajšom meškaní. Únava sa vkráda pod paplón a ja samu seba presviedčam, že ešte chvíľku a potom sa pustím do zoznamu vecí na pondelok. Ubehla hodina, dve, tri a stále padá a ja tiež do čoraz väčšieho nečakaného splínu, do stavu totálnej nečinnosti. Pozerám na plafón a  hľadám záchranu. Píšem esemesku s krátkym textom „pomoooc“. Zvoní telefón a ja v duchu ďakujem, že tieto stavy nemám so Sharon v ten istý deň a pre mňa z neznámych dôvodov to máme podelené na párne a nepárne dni...

Hovorím rýchlo. Nemá to ani hlavu ani pätu. Spomínam Severana, spomínam skutočnosť, že mal v nedeľu narodeniny, vraciam sa k rozhovoru so Sharon z nedele podvečer, keď sa mi sťažovala, že sa pohádali, že sa ide sťahovať, že je koniec a keď som jej hovorila, že je krava, nech nevymýšľa, nech si uvedomí, že je to len a len jej chyba, že ma veci jasne komunikovať a nehrať sa na obeť. Rozmýšľam, či to pochopí, či bude ona tá chytrá, ktorá sa poučí na mojich chybách, alebo bude musieť prejsť svojimi vlastnými a pritom myslím na Severana.

Napadne ma, že so svojimi bývalými som sa zďaleka tak nehádala ako Sharon, alebo Ráchel. Ráchel mi volala v piatok. Bola na dne a rozhodla sa pre radikálny krok. Pobalila polovičke veci. S polovičkou sú deväť rokov. Pomohla mu dostať sa zo závislosti na automatoch, tento rok sa zbavovali závislosti na alkohole, chodila okolo neho po špičkách, aby teraz prišiel a oznámil jej, že 400 EUR mesačne na zaplatenie nájmu, veci okolo a stravu pre päťčlennú rodinu stačí. Hádali sa už niekoľko mesiacov, ale po tomto si povedala, že už stačilo, že to zvládne sama, že sa zamestná, ale v skutočnosti bude s maličkou dušou dúfať, že polovička príde k rozumu. Sharon spomenie, že sa nemali brať, že už vtedy mala Ráchel pochybnosti, vtedy, len deň pred svadbou.

Hlavou mi mimovoľne preletí aj rozhovor s Barbarou, súdi sa s bývalým o majetok. V piatok mali ďalší z mnohých súdov. Nazval ju psychicky narušenou závisláčkou na antidepresívach. Pýta sa ma, či si pamätám ten rozhovor, keď sa nám priznala, že berie lieky. Povedala som áno, aj keď som si to nepamätala. Pýtala sa, či ten rozhovor bol pred alebo po svadbe. Povedala som po. Tak som to mala v hlave uložené, začala brať lieky, keď sa jej nedarilo otehotnieť niekoľko rokov, keď podstúpila rôzne hormonálne liečby, ktorých výsledkom bola pätnásť kilová nadváha. Potom to malo rýchly spád, pod ktorý sa podpísala aj skutočnosť, že polovička sa zaplietla do nekalých obchodov, trošku hazardu a nevera bola len zlatým klincom päťročného manželstva. A teraz sa stretávajú po súdoch, ktorým predchádzalo vyhrážanie, zabudnuté pištole a iné rekvizity na miestach, kde nemajú čo robiť. Mám toho plnú hlavu. Mám ich plnú hlavu. Barbara. Ráchel. A aj večne nespokojná Sharon, ktorú sa snažím spacifikovať a priviesť k rozumu.

Myslím na svojho exmanžela, na naše manželstvo, na skutočnosť, že sme sa vlastne ani nehádali. Len ja som sa sem tam nechala priviesť do stavu úplnej nepríčetnosti, keď som povedala niečo uštipačné a on bol vždy ten kľudný a rozvážny a zásadne nereagoval a tým ma vytáčal úplne najviac, len raz sa nechal vytočiť a na tom sa smejeme ešte dnes. Nepamätám si, čo to bolo, ale výsledkom bola potreba niečo hodiť, rozbiť a keď schytil pohár, pozrel sa naň, prišlo mu ho ľúto a vymenil ho za rožok s maslom, ktorý ostal po raňajkách, aby vyhovel mojej provokačnej poznámke, nech už konečne niečo urobí. Urobil. Hodil o stenu rožok s maslom, a keď sme si to uvedomili veľmi sme sa smiali. Inak nič. Len postupné odcudzenie, ktoré možno spôsobila aj skutočnosť, že sme pracovali spolu v jednej firme, kde som nemiešala žiadne rodinné vzťahy. Čistý chlad. Lebo v práci, som v práci.

V tej práci som bola čoraz častejšie a častejšie a on bol čoraz častejšie a častejšie so svojou sekretárkou a po prvom prevalení ostalo prázdno, a po druhom len krátka veta: „zbaľ si veci a choď“.  Myslela som si, že sa mi zrútil svet. Cez týždeň sa to dalo, ale sobotné večery boli plné sĺz. Navonok som bola hrdina, ktorý pristupoval k veciam pragmaticky, ktorý urobil všetko pre to, aby ratolesť netrpela, ktorý začal hrať rolu klauna a išlo mu to celkom dobre. Silná usmievavá Vesper, ktorá zvládne všetko.

Zvláštne na tom bola skutočnosť, že náš vzťah sa upravil, dokonca sme absolvovali spolu niekoľko porozchodových dovoleniek a dnešným dňom si dovolím povedať, že sme výborní priatelia a na skutočnosť, že nereaguje som si jednoducho zvykla. V praxi to vyzerá asi tak, že ja hovorím, na druhej strane linky je ticho a ja sa už nepýtam, či mi rozumie, alebo či to pochopil, lebo viem, že áno.

Presne tak, priatelia, ktorí si celý čas pomáhali a pre ktorých rozchod bol možno riešením ako nájsť k sebe cestu a čo najlepšie sa postarať o spoločnú ratolesť. Zábavná bola aj scéna na súde, keď sme pôsobili podozrivo a sudkyňa nás takmer nerozviedla, lebo sme mali z toho predstavenia srandu a ako dôvod rozchodu sme uviedli neprekonateľné rozdiely a to bez komentára. Hmm, neprekonateľné rozdiely, vo svojej podstate sme si boli najpodobnejší. Vyrastali sme na rovnakých horalkách a najsprávnejšie darčeky bez vedľajších inštrukcii dostávam stále od neho. Dnes som na ceste do Prahy a on bude v mojom byte sa starať o našu ratolesť, zajtra mi dá auto do servisu a ja mu prinesiem knižku z antikvariátu...

Štyri roky po rozchode som stretla Severana. Severana, ktorý mal v nedeľu narodeniny, s ktorým už tri roky nie som, s ktorým som prežila nebo aj peklo na zemi, a s ktorým sme na konci komunikovali len cez právnikov, o ktorom možno práve preto,  stále neviem písať a ktorý by ma stále dokonale zneistel slovami „prepáč alebo vráť sa“.  Myslím na neho občas. Občas aj dosť často, ale o tom nabudúce. Možno...

Chaoticky sa mi do toho zamieša piatkový a sobotňajší večer. Bola som vonku s bratislavskými sliepkami. Tie bratislavské sú nezadané, bezdetné, nezávislé, úspešné a samé. Tie mimobratislavské sú zadané, s deťmi, možno bez VŠ a vo svojej podstate tiež samé. A niekde uprostred som ja so svojimi splínovými úvahami, čo je vlastne lepšie? Čo je to ten správny kompromis? Večné čakanie na princa na bielom koni alebo zotrvanie vo zväzku s občasnými hádkami a rovnako častými udobreniami, preloženými hysterickými scénkami končiacimi zbalenými kuframi pred dverami, prípadne monoklom pod okom, alebo zadĺženou domácnosťou...

Byť sám a začať čakať na princa na bielom koni, alebo zotrvať vo zväzku, ktorý už dávno nefunguje, aj keď niektorým sa zdá, že ešte by stále mohol...

A tak padám.

Padá.

Padám.

A on neprestáva padať,

aby mi na druhý deň ráno pri ceste na vlak

pripomenul zimnú romantiku

sprevádzanú ozvenou vlastnej minulosti

na ceste do neistej budúcnosti...