„Myslíš, že som dobrý človek?“

 Mlčal. Takéto ticho nastane len vtedy, keď napadne sneh. Ten pohlcuje každý, každučičký zvuk. Aj posledné slabiky našich slov. Jediné čo odráža, sú svetlá pouličných lámp, ktoré rozjasňujú javisko. Javisko mĺkve, zabalené do bieleho smútku. Mesto spí. Tu a teraz.

„Nemyslím si, že si zlý človek,“ odpovedal napokon.

„Aj keď  každá črepníková zeleň u mňa neprežije? Dokonca ani kaktus. Jediný petržlen prežíva, aj to v treskúcej zime... lebo je na parapete z vonkajšej strany môjho okna. A ani vodu nepotrebuje. Asi len petržlen ma znesie,“ vzdychla som si.

„Napadlo ťa tie rastliny poliať?“  roztvoril oči a zdvihol obočie, akoby prišiel na prevratný objav.

„Všetky záležitosti poseriem tým, že ich nepolievam alebo úplne prelievam. Buď mi záleží na veciach veľmi, takou mierou, že to nedokážu uniesť alebo mi nezáleží vôbec. “

„ Asi musíš ísť na to so stredným  nasadením a pravidelne. Vieš, tak akurát.  Avšak nemôže nám záležať na všetkom. Nedokážeme obsiahnuť kompletne všetko. Treba si vybrať. To, že nám na niečom nezáleží, nehovorí, že sme zlí ľudia.“

„ A ty? Tebe záleží na niečom inom, či niekom inom, okrem seba?“

„Viem, že celkovo vyznievam sebecky. Tak ako ma poznáš v tvojej vlastnej koncepcii.  Záleží mi na veciach, ktoré ma obklopujú, dotvárajú či napĺňajú. Prostredníctvom nich sa stávam sám sebou.  Charakterizujú ma.“

Na chvíľku sa odmlčal a pokračoval: „A ak sa pýtaš na tú druhú, vzťahovú oblasť... možno niekde v kútiku duše túžim po blízkom človeku, no obávam sa, že by som tomu tak podľahol, až by som stratil sám seba. Keď ti na niekom záleží, dotýka sa to zodpovednosti za neho a kradne slobodu. Znamenalo by to vzdať sa toho, čo ma robí celistvou osobnosťou. No každý sa na tieto záležitosti pozerá inak. Každý to aj inak cíti. Ja to cítim takto,“ vyslovil to s mäkkosťou na perách.

„ Rozumiem. Obávam sa však, že všetci trpíme tým, že nedokážeme vidieť pravdu toho druhého. Máme klamlivý dojem rovnakého vnímania situácií. Niečo, čo je pre mňa posvätné, pre teba nemusí znamenať nič.“

„Čosi by sa určite našlo, čo vnímame obaja rovnako. Pre nás posvätné,“ nadhodil tentoraz ľahším tónom.

Upierala som pohľad do zeme, sledovala stopy v snehu, ale aj tak som cítila, ako sa ku mne naklonil, aby mi videl lepšie do tváre. Len na okamih som mu vošla zrakovo v ústrety, chcela som si potvrdiť jeho skúmavosť. Bolo to tam.

„Pripadám ti ako kameň, ktorý sa celé roky nehne z miesta?“ spýtal sa takmer s dokonalou istotou.

„Ako kameň rastúci na duchu,“ zasmiala som sa a rozosmiala aj jeho.

Neskôr naše pobavené výrazy v tvári zmizli pod ťarchou vážnosti. Mlčali sme. Premýšľali. Počúvali praskanie kryštálikov pod nohami.

„Chcela by som byť kvapkou, čo pravidelne kvapká a vyhĺbi dieru do kameňa,“ prerušila som to ticho.

Zastali sme, obrátil sa ku mne a zahľadel sa mi do očí.

„Začalo snežiť!“ skríkla som a nastavila tvár čiernemu nebu.

„Tak už mlč a poďme ku mne,“ dotkol sa palcom mojich pier a zotrel mi vločku z líca.