Na otázku čo počúvaš som vždy odpovedala: „Všetko okrem ľudoviek, klasiky a metalu.“ Ak bol dotyčný/á naozaj zvedavý/á moje vysvetlenie na otázku prečo, znelo asi takto: „Ešte som asi nevyzrela do toho štádia...je to náročná hudba...“ samozrejme, že som k tomu pridala taký ten ironicky úškrn aby bolo jasné, že do toho štádia sa ani nikdy dopracovať nemienim.
Cestu k ľudovej hudbe mi nadobro zahatala aférka zo základnej školy. Vlastne dve aférky. Neviem ako vám, ale nám sa hudobná výchova známkovala. Tak jedného krásneho dňa pani učiteľka zavelila, že si máme každý vybrať jednu ľudofku a zaspievať ju na hudobnej súťaži pred celou triedou. ...Oh me God!
Poctivo som doma celý týždeň škriekala: „Ááá od Prešovááá!“ až som sa deň pred tou trápnou súťažou do jeho textu celkom zaľúbila...no fakt....príde mi tak tragicky romantický...áno prostý, ale romantický...skoro ako tie schitné americké filmy...prišiel deň Dé...bola som maximálne červená....srdce mi chcelo vyskočiť cez ústa pod tabulu....no proste bolo mi na infarkt...a učiteľka že: „Tak spusti!“
Traumatický zážitok ako vyšitý...všetci najskôr s údivom vyvaľovali oči, že čo to tam predvádzam...a nakoniec sa začali dusiť smiechom. Bolo mi na umretie...chcela som sa prinajmenšom premeniť na ručičku na hodinkách a odzvoniť na prestávku...nuž, ale musela som to odškriekať až dokonca...Bože ako ja nenávidím ludofky! ...teraz už viem, že problém bol v tom v akej tónine som to všetko spustila...nebolo možné vyspievať to...a aj keď som naťahovala krk ako žirafa a dychčala ako závodný kôň, i tak mi to nič nepomohlo...možno keby bola tá učiteľka čo k čomu, zastaví ma a na klavíri zadá inú tóninu v ktorej by som to odspievala...lenže ona ma radšej zastavila úplne. Asi to spravila pre dobro celej triedy...pretože to čo vychádzalo vtedy z mojich úst bolo priam životu nebezpečné. Na svoje miesto som si sadala spotená ako po troch hodinách v saune a zahanbená asi tak, ako keď sa podarí štvrtákovi pocikať na hodine prírodopisu. No proste hrúúúza!
O rok na to sa konala súťaž znova a namiesto sólového spevu sme si mohli pripraviť aj ludofky v duete. Mala som jednu kamošku. Bola to večná rebelka. Asi aj preto sme si celkom rozumeli. Dohodli sme sa, že si dačo spolu pripravíme. A tak sme si poctivo vybrali pesničku zo Slniečka. Pamätáte si na ten časopis? Heh koľká nostalgia...nuž a pesnička mala názov: „Tu ma bolí, tu ma pichá!“ Samozrejme, že nás viac ako melódia fascinoval ten text a smiali sme sa u nej doma na tom hodiny...až sa zotmelo a zistili sme, že nemáme nič nacvičené...a tak sme sa na to vykašlali úplne a preparodovali sme si celý ten text...Nikdy na to nezabudnem...Na druhý deň sme stáli pred tabulou a samozrejme, že z originálneho textu sme si pamätali akurát ten názov. A tak sme spustili a spievali sme...a spievaliii....ten náš vymyslený text...Nič iné nám totiž neostávalo, keďže sme si pamätali iba ten. Učiteľka na nás nechápavo pozerala. Odspievali sme to...decká sa smiali a my sme sa posadili na svoje miesta akoby nič. Nuž a vtedy sa začal môj vnútorný boj proti ľudovej hudbe. Dychovky...tie škrobené tanečky...a ťahavé iáááá...no konec...!
O pár rokov na to...som sa viezla z jednej echt východňárskej svadby a v aute sa spievalo práve „Aaa od Prešooova!“. Spomenula som si na tento môj detský spevácky incident a akurát som sa na tom celom dobre zasmiala. Nuž, nebyť Čechomoru, tak si k ľudovej hudbe nenájdem cestu asi nikdy.
S klasikou som sa zoznámila poriadne až na strednej. Mali sme veľmi prísnu profesorku...aaa keď doniesla platne a pustila ich do toho neuveriteľne starého šuštítka...mala som pocit vykúpenia. A tak nech už to bol Bach, Mozart alebo Beethoven...bolo to úžasné už len preto, že to znamenalo, že sa dnes nebude skúšať a konečne sa vyhnem ďalšej škaredej známke. No vtedy som skutočne tejto hudbe nerozumela... našla si ma až o pár rokov neskôr... Na výške sme totižto dostali riadne šialenú profesorku, ktorá od nás na skúške chcela aby sme rozoznávali skladby iba podľa fest krátkej zvukovej ukážky. Na tom by nebolo nič až tak zvláštne...keby od nás nevyžadovala takto rozlišovať aj jednotlivé hudobné nástroje. A poviem vám milý moji, rozlíšiť taký fagot alebo hoboj...mala som z toho riadny chaos a tak...som si zohnala nahrávky všetkých orchestrálnych nástrojov a drvila sa to zo sluchátkami na ušiach v električke...vo vlaku...v autobuse. Keďže moje sluchátka stáli takých 50sk v obchode so zmiešaným zbožím, skoro vôbec netlmili zvuk...raz v autobuse sa na mne chichúňali trafené puberťáčky, že aká mladá a čo to počúva...!
Najkrajšia bola i tak cesta vo vlaku s tou hudbou na ušiach...nádhera...a vtedy sa to stalo! Zaľúbila som sa do nej...túto moju náklonnosť som samozrejme poctivo tajila...a vlastne až dnes som ochotná priznať, že sa mi klasická hudba nesmierne páči...
Jeden môj bráško mi raz povedal, že metal nemá ďaleko od klasiky...nuž neviem či mal pravdu, ale priznávam, že metalu nerozumiem dodnes. Nie že by sa mi nepáčil...ale moc nerozumiem chrčaniu divého prasaťa a húkaniu jeleňa v ruji. Mám rada rýchle tempo bicích a pretechnizovanú hru na elektriku...fascinuje ma aj zvuk z didgeroo a podobných zvukových hračičiek. Viete u mňa nie je problém v samotnej hudbe, ale v tom “akože speve“ (či čo to chce byť)... nuž asi sa nikdy k tejto hudbe veľmi neprepracujem...priznávam otvorene...lebo heavy mi príde smiešne sladký, death zase príliš brutálny...a nech sa akokoľvek premáham...fakt mi to nič moc nevraví...
Ešte jedna spomienka zo stredoškolskej hudobky. Posledný rok môjho prežívania tam, vytvorili za veľké prachy v škole miestnosť so zabudovaným zvukovým systémom a tak sme si tam všetci posadali...a profka nám pustila nejakú jazzovú klasiku. Už si nepamätám čo to bolo...no hneď po prvých tónoch sa úplne zmenila atmosféra tej miestnosti...čas...priestor...všetko bolo akési krajšie...voňavejšie...príjemnejšie...
...neviem či to bolo viac tou hudbou, alebo tým, čo som v tom období prežívala...no vtedy som pochopila, že toto je hudba môjho vnútra...a tak som sa predsa len hudobne našla...
Osobne nepoznám počítačovú hru Mafia (vlastne nepoznám žiadnu počítačovú hru)...ale dostala som sa k jej “sauntreku“...a odvtedy môj walkmen hral iba to...
A prečo je v názve žihľavový čaj?
...vraj prečisťuje krv...
.
Komentáre
Kristova,
ten cas..
Klasiku milujem, zeby som sa zvlast rozumela to teda nie..pocuvam co sa mi paci a vonia (vystihla si to! )...idem ovonat tu zihlavku ?!
mafia..
A ešte sa musím zastať metalu, ja mam rad take nieco medzi soft a heavy metalom, ked to pustíš cez správne reproduktory tak to je zážitok tá hudba. Možno si to len nepočúvala na tej správnej aparatúre ;-)
szia mafia :)
szia mafia :)